Na kalendári je január roku 1896 a pri každoročnom halovom mítingu spolku Bostonská atletická asociácia (BAA) v Mechanic‘s Hall práve 23-ročný Arthur Blake vyhral ostro sledovaný závod na 1 000 yardov. Keď mu k jeho výkonu blahoželá burzový maklér Arthur Burnham, prominentný člen tohto spolku, Blake sa zasmeje a vrámci žartu hovorí: „Ach, som na Boston už príliš dobrý. Mal by som radšej bežať tú novú disciplínu – maratón – na Olympijských hrách v Aténach.“
Burnham sa na neho chvíľu pozerá a potom vážne prehovorí: „Naozaj by ste ho bežal, keby ste dostal príležitosť?“ Blake pohotovo odpovie: „Či by som bežal? Samozrejme!“ Dôsledkom tejto diskusie bude, že mladí muži z Bostonu sa stanú de facto prvým olympijským tímom USA.
Zbytočné preteky
Plán baróna Pierra de Coubertina na obnovenie hier je vtedy medzi športovými spolkami Spojených štátov pomerne známy, no nežiadúci.
New York Athletic Club, vtedy najslávnejší atletický spolok v krajine, na jeseň 1895 porazil svojich londýnskych rivalov pri veľkolepých pretekoch v New Yorku. Hier v Grécku sa však títo, vtedy najlepší atléti sveta, odmietajú zúčastniť.
„Poraziť Britov pred tisíckami fanúšikov v New Yorku bola veľká vec, tak kto by sa staral o nejakú hlúpu akciu s nízkym rozpočtom v ďalekých Aténach?“ zaznieva od členov klubu.
„Americkí amatérski športovci by mali vedieť, že pri účasti v Aténach podniknú drahú dlhú cestu do mesta, kde ich pohltia blchy,“ píšu dokonca New York Times.
Napriek tomu niektorí – ako práve Blake, alebo skokan do výšky Ellery Clark či ďalší bežec Thomas Burke – vycítia šancu stať sa v Aténach súčasťou niečoho významného, možno aj historického.
Skoro neodcestovali
Tesne pred plánovaným odchodom členov BAA do Atén dochádza v marci 1896 ku kríze. Úsilie makléra Burnhama získať peniaze na zaplatenie cesty zlyhá. Čo teraz?
Už sa zdá, že Američania účasť na hrách stiahnu a neodplávajú, keď zasiahne bývalý guvernér štátu Massachusetts Oliver Ames, dlhoročný člen BAA. Počas troch dní sa mu na poslednú chvíľu podarí zhromaždiť potrebné finančné prostriedky.
"So zaplatenou plavbou loďou do Európy, dostatkom peňazí na zabezpečenie stravovania a ubytovania v Grécku aj na spiatočnú cestu do Bostonu sa náš malý tím vydal na cestu, ktorá mala byť triumfálna a mala byť aj začiatkom prevahy Spojených štátov na moderných olympijských hrách,“ napíše v pamätiach výškar Clarke.
Gréci sú každopádne na „svoje“ hry náležite hrdí. Keď je kráľ Juraj I. na zrekonštruovanom antickom štadióne Panathinaiko 6. apríla 1896 začína, na chodníkoch nadšene tlieska 80 tisíc divákov.
Vzápätí už na dráhu vstupujú atléti, dvadsaťjeden šprintérov sa chystá k rozbehom na 100 metrov. Francúz Albin Lermusiaux závodí v bielych rukavičkách. Prečo? „Bežím predsa pred kráľom,“ komentoval vtedy športovec.
Všetky tri rozbehy stovky ovládnu Američania z Bostonu, pričom Thomas Burke je v čase 11,8 zo všetkých najrýchlejší. Finále má byť na programe až o štyri dni neskôr, 10. augusta. Prvý víťaz novodobých olympijských hier však medzitým vzíde zo súťaže trojskokanov.
Prvý víťaz po 1500 rokoch
James Connolly ju skoro nestihol. Cestoval inou loďou ako väčšina atlétov BAA. Po strastiplnej šestnásťdňovej ceste z Ameriky, pri ktorej ho na palube navyše okradli, sa dostal do Atén. Jeho najväčšie prekvapenie však nastalo druhý deň ráno, keď mu prezradili, že dnes preteká.
„Čože? Olympiáda má predsa začať až o 12 dní!“ Omyl. Gréci totiž termín hier vypísali podľa svojho, a teda odlišného juliánskeho kalendára.
Ani to však Connollyho nezastaví. Vyhral výkonom 13,71 metra. „Vtedy som si pre seba povedal: Si prvý víťaz olympiády po 1 500 rokoch,“ dodal olympionik.
Legendárna stovka
Ale späť k bežcom. Finále stovky sa má zúčastniť šesť bežcov, ktorí skončili na prvých dvoch miestach zo svojich rozbehoch. Američan Tom Curtis sa však účasti zriekne, aby netrieštil sily, pretože hneď ďalšími pretekmi programu je finále na 110 metrov prekážok, do ktorého sa tiež kvalifikoval (a neskôr ho aj vyhrá).
Kto však na štart nastúpil, je Thomas Burke. Študent právnickej fakulty Bostonskej univerzity, prišiel do Atén s reputáciou výborného bežca na 400 metrov, veď sa v roku 1895 stal americkým univerzitným majstrom na 440 yardov. Nemá však žiadnu históriu v behu na 100 metrov.
Vo finále ako jediný zaujme na štarte svoju unikátnu pozíciu s rukami položenými na zemi. Súčasný šprintérsky štandard je vtedy považovaný za úplne neortodoxný. Burkovi však pomôže k triumfu za 12,0 sekundy.
Nemcov Fritza Hoffmana poráža o dva metre. V napínavom súboji o tretie miesto potom pretnú cieľ Američan Francis Lane a zo slovenského Hronca pochádzajúci maďarský reprezentant Alajos Szokolyi v rovnakom čase a obaja sa teda v historických análoch stanú bronzovými medailistami - aj keď bez medaily. Tými sa v Aténach 1896 oceňujú iba víťazi, navyše nie zlatými, ale postriebrenými. Tá Burkova sa dochová až do dnešných čias.
Burke si v Aténach podmaní v čase 54,2 sekundy aj preteky na 400 metrov. Atléti USA získajú nakoniec deväť z jedenástich možných atletických prvenstiev.
Po Olympiáde
Gréci sa dočkajú vytúženého triumfu v ostro sledovanom maratónskom behu v samom závere atletických súťaží. Američan Arthur Blake, ktorého nie celkom vážne mienené slová stáli kedysi pri zrode cesty atlétov BAA na hry, kvôli vyčerpaniu na 23. kilometri vzdal.
Jeho kolega Burke, víťaz z fotografie na sto metrov, je závodom natoľko ohromený, že sa v roku 1897 stáva jedným zo zakladateľov Bostonského maratónu.
Neskôr sa vo svojej športovej kariére špecializuje na dlhšie trate ako 100 metrov a získava univerzitné tituly v disciplínach 440 a 880 yardov. Vyštuduje práva, ale je aj atletickým trénerom a novinárom na čiastočný úväzok, píše pre The Boston Journal a Boston Post.
V prvej svetovej vojne, do ktorej narukuje, ho ako tridsaťtriročného za zásluhy povýši na nadporučíka. Zomrie v roku 1929 v 54 rokoch.
Portál Idnes.cz patrí do vydavateľstva Mafra, pod ktoré spadá aj Brainee.sk