Niežeby dávni predkovia nechceli vedieť, koľko je hodín. K najstarším meracím zariadeniam zrejme patril do zeme zarazený kolík odpočítavajúci čas tieňom putujúcim zároveň so slnkom. Časom sa kolík vyvinul na impozantné obelisky, ktoré Egypťania stavali už okolo roku 3500 pred naším letopočtom. Od nich ich prevzali Gréci a Rimania.
Dávna história slnečných hodín je zviazaná aj s Čínou. Mali samozrejme istý problém: čo robiť v noci alebo keď sa nebo zatiahlo?
Za dokonalosťou pokrivkávali aj vodné hodiny. Medze mali astroláby, odvodzujúce miestny čas z postavenia hviezd, alebo presýpacie hodiny, hoci sa stali dodnes obľúbeným symbolom ubiehajúceho času.
Stredovek do toho, hlavne vďaka Arabom, predsa len vniesol nový ruch – mechanické hodiny poháňané systémom závažia a ozubeného kolesa. V Európe sa od 13. storočia využívali najmä pre kostoly, kláštory a verejné svetské budovy. O prvenstvo sa dohadujú Francúzsko a Anglicko.
Konečne do ruky
Mená väčšiny z tých, ktorí časomiery ďalej posúvali k dnešnej podobe, dávno zapadli, ale pár ich zostalo. Predovšetkým Peter Henlein, norimberský zámočník, mnohými považovaný za otca malých prenosných hodiniek.
Za štvorročného pobytu vo františkánskom kláštore, kam sa v roku 1504 schoval pred trestom za účasť v tragickej bitke, sa stretol s množstvom vzdelancov, od ktorých zvedel o orientálnom pokroku v matematike, astronómii a hodinárstve.
V roku 1505 zostrojil prvé prenosné hodinky, využívajúce v tom čase už známy vynález – kovovú pružinu. Práve on zrejme prišiel na nápad, ako ju zmenšiť do veľkosti použiteľnej pre vreckový strojček, ktorý ešte vylepšil. Henleinovo dielko, pozlátenú medenú guľu s priemerom málo presahujúcim 4 cm, tvorili dve pologule.
Po ich roztvorení sa objavila menšia guľa hodiniek, nesúcich nielen rímske číslice, ale už aj arabské. Pružinový strojček mohol bez natiahnutia pracovať 12 hodín.
A ešte niečo: na vnútornej strane jednej z vonkajších pologulí bolo vyryté 1505 Peter Henlein Nürnberg. V roku 2014 experti potvrdili, že rytina z tej doby skutočne pochádza. Henlein takých hodiniek vyrobil ešte niekoľko, ale trúfol si aj na väčší kúsok – vežové hodiny pre hrad Lichtenau.
Galileovo kyvadlo
Zo začiatku mechanických hodín je tu ešte jedno meno, ktoré nesmie byť zabudnuté: holandský fyzik, matematik a astronóm Christiaan Huygens. Medzi priateľov jeho otca patril Galileo Galilei a je možné, že tak sa Huygens zoznámil s myšlienkou, na ktorú Galileo prišiel pri pozorovaní hojdajúcej sa lampy v kostole: každý jej výkyv trval rovnako dlho bez ohľadu na dĺžku výchylky. Princíp kyvadlových hodín síce popísal, ale nechal ho len na papieri.
A bol to práve Huygens, ktorý použitie kyvadla rozvinul a niekoľko takých hodín od roku 1657 postavil. V rovnakom čase sa zaoberal aj malými pružinovými hodinkami, ktoré doplnil o zotrvačník. Patent na nich získal v roku 1675 a stali sa základom vreckových hodiniek používaných až do 20. storočia. Samozrejme vylepšovaných, od 19. storočia okrem iného o využití elektrickej energie.
Ďalšiu novinku vniesol v roku 1929 Američan Warren Alvin použitím kremenného kryštálu. Ohromujúcu revolúciu v presnosti zaznamenal v roku 1946 Američan Willard F. Libby atómovými hodinami s oneskorením menším ako sekunda za 300 tisíc rokov.
V polovici 20. storočia sa pridali elektronické hodiny poháňané batériou tak malou a časom aj natoľko lacnou, že od 60. rokov úplne ovládli hodinkový trh. Drží ho dodnes – napriek občasným nostalgickým návratom k čisto mechanickým hodinkám.
Portál iDnes.cz patrí pod vydavateľstvo Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.sk.
