S nosičom sme sa spojili telefonicky. Signál kolísal a často sa stávalo, že viac ako Štefanove slová bolo počul šum tatranského počasia. No predsa sa podarilo. Okrem zaujímavých pohľadov na toto unikátne remeslo sa s nami podelil aj o vlastné názory. Prebrali sme stav našej prírody a aj ako ľudia vplývajú na svoje okolie a pre zisk sú ho ochotní vystaviť hrozbe zániku.
Štefan Bačkor je vyštudovaný ochranca prírody a ekológ, svoj titul obhájil na Technickej univerzite vo Zvolene. Remeslu nosičstva sa venuje od ‘96 a zakladal aj nosičské mini-múzeum v Sherpa Caffe, v ktorom sa snaží tradíciu uchovať v celej svojej autenticite.
Prečo vôbec nosiči ako profesia existuje? Čo za prácu vykonávate?
V podstate ide o zásobovanie vysokohorských chát. Keďže sú často vo veľmi neprístupnom teréne, bolo potrebné nájsť spôsob, ako tam vynášať veci potrebné pre ich chod. Bolo nutné zaistiť zásobovanie na dennej báze, lebo sa tam aj varí, treba vždy čerstvé suroviny. A ak nie potraviny, tak potom suroviny na kúrenie. Niektoré chaty však využívajú aj vrtuľníky – tie sú však limitované. Vysokohorské chaty a útulne sa nachádzajú v národných parkoch, takže nemôžu lietať pri zlom počasí. Nosiči však na rozdiel od nich žiadne limity nepoznajú, tí idú aj za hmly či víchrice. Ďalším limitom je aj cena. Pre chatárov je však aj napriek tomu lákavé mať za pár hodín pri chate vyložených niekoľko ton materiálu. Čo by nosičom trvalo v dobrej partii možno aj mesiac. Teraz sa už oveľa viac lieta, no stále sú tie limity, o ktorých som hovoril.
Kým na chatu vynesiete náklad, koľko to v priemere trvá?
Nedá sa odpovedať jednoznačne. Záleží od počasia, váhy nákladu, ročného obdobia alebo aj toho ako sa práve cítite. Môžete ísť päť dní za sebou s tou istou váhou za tých istých podmienok a zakaždým to môže trvať iný čas. Ale priemerne je to tak okolo troch hodín, čo predstavuje ideálnu letnú vynášku s váhou okolo 70 kíl. Toto by mal v dobrých podmienkach nosič zvládnuť.
Takže previerka nosiča je práve 70 kíl na chrbte?
Keď som ja začínal, bola základná nosičská maturita veľký sud piva. Kto ho nevyniesol a behal po doline len so 40-kami, prezývali ho poštár. Po veľkom sude ho však začali brať vážne, to ho v podstate pasovali do nosičského stavu. Mňa prvých pár týždňov chatár nebral vážne, ani meno si nepamätal, až kým som mu nepriniesol sud s pivom. Dovtedy som bol brigádnik, čo to možno nevydrží, ale potom sa na mňa začal pozerať inak.
Čo väčšinou vynášate hore a koľko vážil najťažší náklad, čo ste kedy niesli?
Sudy piva a kofoly, to je konštanta a ešte plynové bomby, keďže sa varí hlavne na plyne. Potom, samozrejme, potraviny a všetko pre zaistenie technickej prevádzky. Keď si vezmete jeden 50 litrový pivný sud (62 kíl), tak vynáška má cez 70 kíl a keď si k nemu pribalím ešte nejaké potraviny, tak aj viac. Môj váhový rekord mal 121 kíl. Bolo to liatinové čerpadlo s požiarnou hadicou.
Desiatky kíl batožiny, náročný vysokohorský terén a pochod za každého počasia – to neznie najbezpečnejšie. Je vykonávanie remesla život ohrozujúce?
Za posledných deväť rokov zahynuli štyria nosiči, dvaja v lavíne, dvaja po páde. Všetko to boli vyzretí nosiči, žiadni začiatočníci. Každého z nich som poznal, boli skúsení, ale aj tak sa stalo, čo sa stalo, bohužiaľ. Patrí to k životu v horách. Aj najlepší spraví chybu a príde osudové rozhodnutie – hlavne v zime – niekedy stačí jeden chybný krok. Letá sú v tomto oveľa bezpečnejšie.
Na portáloch s hľadaním práce nájdete čokoľvek, ale na nosičov som teda ešte nenarazil … Eviduje vás vôbec štát?
V roku 2019 sa nám podaril zápis nosičstva ako remesla. Stali sme sa tak slovenským nehmotným kultúrnym dedičstvom. Na ministerstve kultúry nám navrhli aj zápis do UNESCA, len je to dlhší proces, ktorý trvá aj 5 rokov, kým organizácia otvorí zápis. Sme však na národnom zozname a na to sme hrdí, teraz to má punc tradície. Je to jedinečné remeslo. V osvete totiž existuje už len pár komunít, čo fungujú tak ako my.
Poznáte nejaké?
Raz k nám prišla návšteva z Nepálu – jeden z lídrov šerpov, etnika, ktoré žije v Himalájach. Mali sme tú česť s honorárnym konzulom pre Českú aj Nemeckú republiku Passangom Gawaom Sherpom. Prišiel sa pozrieť aj na naše mini-múzeum a Sherpa Caffe, keď sme začínali, a vyjadril nám veľkú podporu. Má k nám rešpekt s tým, že podotkol, že už ani v Himalájach sa to nerobí tak ako u nás v Tatrách. Poprial nám, aby sme si remeslo zachovali, lebo sa to už len tak vo svete nevidí – a to ho ako horský sprievodca precestoval riadny kus. Beriem to od neho ako veľkú pochvalu, takú neviditeľnú medailu.
Nazývajú vás aj tatranskými endemitmi – v akom stave je váš „druh“ teraz? Majú mladí ešte záujem o takúto prácu?
Za posledné roky tu máme „boom“. Prichádza si to k nám vyskúšať veľa mladých chalanov. Po filme Pavla Barabáša Sloboda pod nákladom k nám začalo prichádzať viac ľudí. Pričom ešte pred premiérou sme zažívali akýsi útlm, takže aj toto nám veľmi pomohlo v zachovaní remesla. Filmom však nastal zlomový bod, Barabáš spravil dobrú robotu, spropagoval remeslo aj tradíciu.
Vie sa tatranský nosič svojou prácou uživiť či potrebuje aj nejaké „bokovky“?
Áno, je to práca a mnohí sa tým živia, prípadne svoje rodiny. Sú dve skupiny nosičov. Kmeňoví zamestnanci, tí majú aj zmluvu s chatármi. A potom sú externí nosiči, ako ich ja volám, ktorí už nie sú zamestnancami, často sú to bývalí nosiči, no majú už každý svoj vlastný život, rodinu, prácu … Niektorí to majú zase ďaleko, ale aj tak prídu niekoľkokrát za mesiac. Každá chata má svoju komunitu externých nosičov a sú dosť podstatní svojou výraznou pomocou.
Neexistujú aj nejaké súťaže, v ktorých by si mohli nosiči medzi sebou navzájom porovnať sily v náročnom teréne?
Pred sezónou, ktorá začína vždy 16. júna, kedy sa otvárajú doliny a v tatrách a začína letná sezóna. Pred ňou sa robí memoriál Juraja Petránskeho, spomienka na nosiča, ktorý zahynul pri vynáške na Téryho chatu v lavíne v roku 2000. Voláme ju Nosičská stovka, pretože je to pretek so sto kilovým nákladom. A po sezóne v októbri organizujeme Sherpa Rallye, tradičný pretek, doposiaľ bolo tridsaťsedem ročníkov.
Skúste nám viac priblížiť pretek …
Myšlienka Sherpa Rallye je najmä komunitné stretnutie nosičov a personálov chát. Pričom celá udalosť je zameraná na pomoc tej a tej konkrétnej chate – chatári sa vždy dohodnú, ktorá chata potrebuje práve najviac pomôcť. Napr., ak je v rekonštrukcii alebo keď treba na zimu vyniesť peletky a brikety. Ide vždy o niekoľko ton nákladu. Muži nosia po 60 kíl a a ženy po 20. Samozrejme, ide aj o preteky samotné, takže sa aj nosiči pred sebou predvedú, kto koľko znesie.
Jedným zo zakladateľov pretekov je Viktor Beránek, legendárny chatár – aj keď toto oslovenie nemá rád (Smiech.). Svoju prácu robí už vyše 50 rokov, čo už po ňom asi nikto nezopakuje. Má už cez sedemdesiat rokov, no je stále aktívny, stále vie na chatu vyniesť pivný sud.
Profesionálna deformácia sa odtláča do našich myslí pri výkone akejkoľvek práce. Aké stopy nosičstvo zanecháva v tej vašej?
Nosič má na seba veľa času. Tam hore ste len vy a váš náklad. Ja osobne sa uzamknem do seba a mám veľa času na premýšľanie, je to pre mňa tréning pre mozog aj reset. Ale každý na to ide ináč. Niekto počúva hudbu, niekto podcasty, ja si po ceste aj angličtinu potrénujem (smiech). Nepoznám inú prácu, v ktorej by mal človek toľko času pre seba a mentálnu hygienu. Možno na mori rybári, ale už ani tí nechodia sami, vždy sú tam aspoň dvaja, traja. Tu je však človek vždy sám.
Niekedy sa v zime dohodneme viacerí na vynášku, kvôli bezpečnosti. Na prvý pohľad to vyzerá ako stereotyp, keď pracujete pre jednu chatu v jednej doline a keď už trasu poznáte aj poslepiačky. No aj tak vás vie dolina zakaždým niečím prekvapiť, takisto aj práca s ľudmi. Človek musí byt hlavní naladený na prostredie. Ten, ktorému hory nič nehovoria, sa v tom asi nenájde. Ono vám to totiž rokmi aj niečo berie – čas alebo fyzické sily.
Vy sa čomu venujete na cestách?
Ja počúvam hudbu a podcasty. To mi pomáha aj na nejaký ten kvázi stereotyp. Aj keď, paradoxne, som v úžasnom prostredí. Niekedy si po ceste robím srandu z turistov, keď sa ma spýtajú, čo počúvam. Ja im odpovedám, že spev vtáčikov a šum potoka a horského vetra. Oni sú vždy zarazení s tým, že veď to mám všade okolo seba. Ja ich v tom nechám a idem s úsmevom ďalej. Ale snáď sa kvôli tomu nikto neurazí.
Keď práve nešliapete do kopca, čomu inému sa radi venujete?
Snažím sa tráviť čas s rodinou, keďže väčšina neho končí v horách. Rád s manželkou deťom ukazujem našu prírodu, keďže žijeme na krásnom mieste. A takisto rád spím, to by som vlastne dal asi na prvé miesto.
Má tatranský nosič nejakú „filozofiu“, ktorou sa riadi?
Každý to má ináč, ale netreba to mystifikovať a hľadať nejakú hlbokú filozofiu. Pre niekoho je to práca, šport, tréning alebo z každého trochu. Keď ste v prírode tak dlho sami, niektoré situácie sa jednoducho nedajú rozumom spracovať a vysvetliť. Aspoň pre mňa sú to také malé mystéria. Okrem toho nie sme stavaní na to, aby sme sedeli 12 hodín za počítačom alebo volantom. Boli sme evolučne skonštruovaní na to, aby sme sa hýbali. Len teraz sme trocha spyšneli v tom, že akí sme dokonalí. Príroda nám však dáva častokrát najavo, že sme malí a zraniteľní. Je to super liek na ego. Všímam si, že keď ľudia chodia do kopcov, vypotia všetky nepodstatnosti a pri hrnčeku čaju v prírode si pripomenú, čo je naozaj dôležité. Vrátia sa späť do reality, aspoň na chvíľu.
Všetci máme hypotéky, rodiny, riešime tie iste veci dokola, no myslím si, že je len na nás, aký život si spravíme. Príroda je dobrá sebareflexia, dáva veľa odpovedí.
Vnímate nejaké zmeny, ktoré prichádzajúcu, napríklad, aj s novou vládou? Ako si vôbec našinci vážia to, čo tu máme?
To je samostatná kapitola. Ochranu prírody som robil aj ako profesiu, pôsobil som na správe TANAP-u desať rokov. Veľa vecí sa zlepšilo, čo sa týka vnímania prírody ľuďmi, existujú tu však stále obrovské rezervy. Nedochádza nám, že príroda bez nás prežije, ale my bez nie. Príroda má svoje limity a to nemusíte byť ani študovaný, aby ste ich vnímali.
Aj keď prišla pandémia, ukázalo sa, aký je náš systém zraniteľný. Jeden smiešny a primitívny organizmus – z nášho pohľadu – nám ukázal, akí sme bezmocní. Musíme rešpektovať prírodu, viac sa uskromniť, mať menšie nároky a to ani nemusí byť na úkor nášho komfortu. Len viacej pokory, menej ega a bude to lepšie.
V akom stave sú naše hory, máte ich stále na očiach, vnímate aj stopy turizmu?
Som optimista, verím, že vždy keď sme boli ako ľudstvo na tenkom ľade, spamätali sme sa. Dokážeme úžasné veci, sme šikovní, lebo veď ak by to tak nebolo, ako druh vyhynieme. Je prirodzené, že ovplyvňujeme svoje prostredie, len ide o to, akou intenzitou a v akom smere. Nepáčia sa nám niektoré aktivity developerov v Tatrách a napríklad to, čo sa udialo v Demänovskej doline, je tragédia. Megalomanské strediská a projekty nenávratne deformujú krajinu. A keď sa trh nasýti, potom nám zostanú len tie horské strediská a zničená príroda. Podľa mňa to je podobný mechanizmus ako vírusy.
Ako to myslíte?
Pamätám si, ako sa nás profák na výške pýtal, keď nás potreboval prebrať na prednáške, ktoré z organizmov, čo poznáme, reagujú alebo sa chovajú neuveriteľne deštruktívne voči sebe aj svojmu prostrediu. Odpovede boli dve: vírusy a ľudia. Nosíme na krku geniálny počítač, to čo s ním dokážeme robiť, nás zaväzuje k tomu, aby sme sa k svojmu okoliu správali zodpovednejšie. Aj čo sa tyká manažmentu ochrany prírody. Máme tu TANAP, jeden z najstarších parkov v strednej a východnej Európe – je rodinným striebrom našej krajiny. Myslím, že by sa toho v rámci jeho ochrany dalo robiť viac.