Thomas DowningWikipedia/
StoryEditor

Dvojitý život vládcu newyorskej gastronómie. Najbohatší černoch Spojených štátov zachraňoval bývalých otrokov

iDnes.czRadomír Dohnal23.10.2022., 16:00h

Bol impresáriom newyorskej viktoriánskej gastronómie, ikonou luxusných delikates, ustricovým kráľom. Chodili k nemu najbohatšie, najmocnejšie. Thomas Downing však nebol len podnikateľom. Nezabudol, že je černoch, a potajomky systematicky pomáhal utečeným otrokom. Ukrýval ich v pivniciach svojich podnikov, odosielal loďami za slobodou.

Lajkuj Brainee.sk na

Keď býval tuctovým kapitánom rybárskej lode, William (Thomas - William, niektoré zdroje uvádzajú tiež často meno John) Downing bral otroctvo ako prirodzený poriadok vecí. Svojich vlastných otrokov ako majetok. Lenže potom, čo objavil vieru v Boha, názor na postavenie černochov v americkej spoločnosti prehodnotil, píše Radomír Dohnal z iDnes.

Ako riadny člen protestantskej – metodistickej kongregácie, v rybárskej dedine Oak Hill na virgínskom ostrovčeku Chincoteague, pol tucta svojich otrokov oslobodil. A aby im kompenzoval ujmu, rozhodol sa ich prijať za vlastných. V podstate ich začlenil do svojej širokej rodiny, prenechal im časť svojho majetku, nehnuteľností, poskytol im prácu vo svojej firme, tentoraz už za plat.

Potomkom oných oslobodených otrokov sa dostalo rovnakého vzdelania, výchovy a starostlivosti ako jeho vlastným deťom. Všetky vyučovali súkromní učitelia. S novo nadobudnutými občianskymi právami, snáď z vďačnosti za kapitánovo neočakávané dobrodenie, tiež prijali jeho priezvisko.

image

Aféra, ktorá zahanbí aj najväčších podvodníkov. Panamský škandál položil vládu, zmizlo pri nej pol miliardy

Títo čierni Downingovci z Chincoteague sa stali rybármi, obchodníkmi, zberačmi ustríc a lovcami homárov, do reformovanej ostrovnej komunity bez ohľadu na farbu svojej pleti a spoločenskú mentalitu konca 18. storočia zapadli.

Jedným z nich bol aj „malý“ Thomas Downing, ktorý sa na dvakrát slávne zapíše do histórie Spojených štátov amerických. Kým sa však stane jedným z najbohatších Američanov a najbohatším černochom v Spojených štátoch, o ktorom budú pochvalne písať všetky noviny v krajine, bude musieť prekonať množstvo kultúrnych a sociálnych bariér.

Pokrytecký New York má k slobode ďaleko

V roku 1812 dobrovoľne narukoval do americkej armády, aby sa zapojil do boja proti Britom v druhej vojne za nezávislosť. Bral to ako svoju povinnosť. Už vtedy uňho bieli spolubojovníci oceňovali zápal pre vec, avšak farbu jeho kože vnímali stále ako problém. Stále bol pre nich podradnou bytosťou.

A po trojročnej vojne, keď sa rozhodol usadiť v New Yorku, to nebolo oveľa lepšie. To, čo relatívne dobre fungovalo vo virgínskom Chincoteague, existovalo v najľudnatejšej metropole východného pobrežia stále len na papieri.

Deti čiernych otrokov, narodené po roku 1799, boli formálne slobodné, ale museli si doterajšiu vrelú starostlivosť u svojich bývalých majiteľov zadarmo odpracovať. Muži do 28 a ženy do 25 rokov. Starší otroci neboli oslobodení, len administratívne reklasifikovaní na nevoľníkov. Už síce nemohli byť ďalej predávaní ako živý tovar, ale museli pokračovať v neplatenej práci. Ak ich teda ich majitelia nevyviezli na Juh a nespeňažili ich tam.

Newyorská spoločnosť bola plná pokrytectva: slová o rovnosti, slobode a rušení otroctva zneli zo všetkých úst, ale bohatí mešťania sa nijako nehanbili za zástupy svojich černošských lokajov, majordomov, poslíčkov a poskokov, ktorí u nich museli zadarmo slúžiť.

Nebolo nič neobvyklé, keď newyorský bankár alebo politik, brajúci proti otroctvu, bohatol na investíciách do južanských plantáží. Pokiaľ rovno sám nejaké nevlastnil. Mimoriadnosťou neboli ani vyložene rozporuplné činy, pri ktorých sa majetní Newyorčania hrdo vzdali poškvrny otrokárstva tým, že svojich čiernych otrokov odpredali na Juh.

image

Stáročia šikanovali prekliatych „cagotov“. Išlo vraj o potomkov ľudí, ktorí zhotovili Ježišov kríž

Postoje voči černochom ovplyvňoval aj významný podiel bielych Južanov, ktorí do New Yorku jazdili za obchodmi alebo zábavou. Na 120-tisíc stálych bielych obyvateľov vnútorného mesta ročne pripadlo 100-tisíc výletníkov z Juhu.

Takže keď sa tu v roku 1819 rozhodol Thomas Downing so svojou ženou usadiť, bol jeho status úplne slobodného černocha považovaný za kuriozitu. Bol jedným z približne 1 400 naozaj slobodných černochov, stratených medzi 30-tisíckami ďalších, ktorí vtedy v New Yorku žili v rôznej forme nevoľníctva a polovičnej nadobudnutej nezávislosti. Presadiť sa dokázal aj tak.

Pochúťka stvorená morom

Pomáhala mu jeho výrečnosť, hrošia koža, predstieraná servilita a podriadenosť, reputácia hrdinu vojny za nezávislosť a predovšetkým vyššia úroveň vzdelania. V Chincoteague bol jeho osobným učiteľom Henry Alexander Wise, ktorý to vo Virgínii dotiahol až na guvernéra. A zatiaľ čo každý piaty biely obyvateľ New Yorku ešte poriadne nevedel čítať a písať, Downing bol plne gramotný v angličtine, francúzštine a trochu v nemčine.

Rovnako mu napomáhal fakt, že s odchodom do veľkého mesta nespretrhal rodinné väzby. Pomerne rýchlo sa odpútal od podradnej práce dverníka a komorníka a rozbehol na vlastnú päsť podnikanie, ktoré mu bolo bližšie. Začal predávať ustrice.

Najprv to nebol veľký biznis. Od rána do noci tlačil rozhrkanú káru svojho mobilného stánku ulicami a ponúkal občerstvenie okoloidúcim. Hodí sa zmieniť, že ustrice vtedy boli o dosť menšou vzácnosťou ako dnes. Za vtedajších šesť centov by si si ich zaobstaral tucet. Pražených. Boli skôr doplnok ponuky morských plodov ako známka luxusu.

To až Downing z ich konzumácie dokázal luxusný zážitok urobiť. Predával ten najčerstvejší tovar, ktorý bol vôbec dostupný. Boli také kvalitné, že sa dali jesť surové. Získaval ich prevažne vďaka svojim kontaktom na rybárov a robotníkov čiernej farby pleti zamestnaných v prístave.

A vedel im štedro priplatiť za to, že nikto nedostal lepšie. Jeho ustrice tak boli vždy najšťavnatejšie, najchutnejšie. Priamo pred zákazníkmi ich zručne otváral nožom, nechýbal mu obrúsok, voda na umytie a kúsok citróna. K tomu doplnkom pridal nevtieravú konverzáciu na gentlemanskej úrovni. Ustrice boli možno všedným pokrmom, ale ním ponúkaný produkt bol úplne unikátny.

Cestou na samotný vrchol

Onedlho potom sa už bary a kaviarne plnili zákazníkmi podľa toho, kedy okolo nich mal prechádzať Downing so svojím ustricovým bufetom. Cielene sa pritom zameriaval na reprezentatívne newyorské štvrte, pretože tam jeho klienti nemali hlboko do vrecka. Sprepitné v hodnote desaťnásobku hodnoty tovaru dostával často. A čoskoro nazbieral dosť na to, aby otvoril kamenný obchod, odkiaľ jeho skvelé ustrice odoberali najvyhlásenejšie reštaurácie východného pobrežia.

image

Mafia proti mafii. Fancinujúci príbeh buranov zo Sicílie, ktorí dali lekciu newyorským rodinám a totálne ovládli mesto

Ani s tým sa neuspokojil, reštauráciu, špecializujúcu sa čisto na morské plody a ustrice, otvoril sám. Nebol to trochár. Svoj podnik vybudoval v srdci finančného dištriktu, na piatej ulici dolného Manhattanu, len pár krokov od Wall Street a burzových inštitúcií. Na dosah najvýznamnejších hotelov celých Spojených štátov, na dohľad od galérií a preslávených obchodných domov.

Jeho pravidelnú klientelu tvorilo horných desaťtisíc, elita východného pobrežia, smotánka New Yorku a všetka honorácia, ktorá do metropoly zavítala z Európy. Dostaveníčka si tu dávali tí najvýznamnejší bankári, politici a štátnici, celebrity a šľachtici. Výzdoba tomu zodpovedala.

Downing prestaval celý štvorposchodový dom, nechal prehĺbiť pivnice o dve podlažia, aby mohol tovar držať na ľade a v chlade. Dve výdajné okienka do ulice boli pre tých, ktorí nemali čas vychutnať si atmosféru vo vnútri. Bola tu veľká sála, zrkadlami obložená reštaurácia a chodby zdobené obrazmi, ktorými sa dalo prejsť až do salónikov, kde sa podávalo chutné pokušenie pre vybranú spoločnosť.

Privátne posedenia boli zastreté saténovými závesmi, podlahu lemovali jemné koberce z ťavej vlny, nad nimi žiarili krištáľové lustre. Pokrmy sa tu podávali zásadne na striebre. A tiež sa tu uzatvárali obchody a riešila politika najvyššej úrovne.

Podnik iba tridsaťštyriročného Thomasa Downinga sa stal najvyhlásenejšou destináciou na gastronomickej mape kontinentu, pochvalne o ňom písali všetky cestovné bedekry v Európe. Že je majiteľom černoch, už akosi nevadilo. Informácie o farbe jeho pleti sa taktne prechádzali.

Mal povesť rešpektovaného obchodníka, muža, ktorý do značnej miery kontroloval, odkiaľ a kam zamieri všetko, čo vydá more pri celom pobreží New Jersey a v zátoke rieky Hudson. A keď prikúpil ďalšie dve budovy v ulici, každú za tri milióny dolárov, a stavebne ich prepojil do jedného celku, začal podnikať aj v distribúcii morských plodov.

Nielen v Spojených štátoch. Jeho tovar odoberala aj kráľovná Viktória, za včasné doručenie pochúťky, ktorú si zamilovala, mu venovala zlaté hodinky s osobným venovaním.

Keď v roku 1842 usporiadajú Newyorčania takzvaný Boz Ball, veľké uvítanie pre Charlesa Dickensa, na ktorom sa ako na spoločenskú udalosť roka predávali hriešne drahé vstupenky, nikoho neprekvapilo, že sa dodávateľom cateringových služieb stal Downing. Nikto lepší v celom New Yorku nebol.

image

Nesmrteľný gangster, ktorý sa nezastavil pred ničím. Legsa nedokázala zastaviť polícia ani Al Capone

Dvojitý život Thomasa Downinga

V tom čase už patril medzi desiatky najmajetnejších Newyorčanov, prvej stovky najbohatších Američanov. A rozhodne bol najbohatším černochom, ktorý na kontinente pred občianskou vojnou žil. V kuloároch sa však ticho šepkalo, že uznávaný obchodník a reštaurátor potajomky žije dvojakým životom.

Že napriek svojmu majetku stále ešte nad ránom obchádza, v núdznom námorníckom kabáte a s lucernou, prístavy, aby osobne vyberal najlepšie úlovky pre svoj podnik. Že sa prízemných návykov pouličného obchodníčka nevedel zbaviť. A že sa, v rozpore so svojím spoločenským postavením, stále paktuje s tými špinavými a nevzdelanými černochmi z dokov.

O dvojako vychýlených morálnych zásadách Newyorčanov Downing nepochyboval. Sám vedel o ich pokryteckých meradlách mnohé, veď sa rad výnosných južanských obchodov s otrokmi uzatváral v jeho podniku. Preto sa nikdy, napriek navonok proklamovanej úslužnosti, lepšej obchodnej a politickej spoločnosti vnútorne nezapredal.

Bol si vedomý toho, že zatiaľ čo si páni vo frakoch pochutnávajú na jeho vynikajúcich ustriciach, na plantážach zatiaľ úpi 2,2 milióna neslobodných otrokov. A aktívne bojoval za zmenu. Thomas Downing dvojakým životom skutočne žil, napriek klebetám ​​o tom však nemali bohatí Newyorčania ani zdanie.

image

Thomas Downing

Wikipedia/

Bol jedným z členov abolicionistickej organizácie, nazývanej Underground Railroad, Podzemné železnice. Počítal sa medzi jej hlavných konduktérov, ktorí prevádzali medzi bezpečnými zastávkami utečených otrokov na sever až za kanadskú hranicu. Zatiaľ čo si honorácia v lesku súkromných salónikov pochutnávala na lahodných ustriciach, celé jedno podlažie pivnice jeho reštaurácia slúžilo ako úkryt desiatkam utečencov.

A keď Downing nad ránom obchádzal prístavy, väčšinou preto, aby utekajúcich otrokov usadil na dohodnuté lode, ktoré ich mali odviezť k slobode. Svoje postavenie a prostriedky využíval na to, aby zachraňoval ľudské existencie, ktoré nemali toľko šťastia ako on.

Pretože postoje Newyorčanov voči abólícii, slobode a rovnoprávnosti otrokov boli prinajmenšom vrtkavé, a navyše v severných štátoch fungovala silná organizácia, ktorá utekajúcich černochov chytala, aby ich za peniaze znovu posielala do otroctva, nikomu sa svojimi činmi nechválil.

Výpoveď o jeho činnosti prežila len vo svedectve tých, ktorých zachránil. Newyorskí historici, špecializujúci sa na výklad afroamerických dejín, si teraz jeho zásluhy pripomínajú, Thomas Downing sa vďaka tomu stáva slávnym druhýkrát. Už nie pre svoje bohatstvo a obchodný um, ale pre svoj charakter.

Portál iDnes patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.

Top rozhovor
menuLevel = 4, menuRoute = notsorry/news/gastro/biznis, menuAlias = biznis, menuRouteLevel0 = notsorry, homepage = false
22. november 2024 08:12