Minister financií sa tento týždeň pochválil podľa neho úspešnou emisiou dlhopisov. Agentúra pre riadenie dlhu a likvidity (ARDAL) emitovala dlhopisy za 1,3 miliardy eur, čo je viac ako plánovala a za nižšie úroky ako minulý rok. Lenže úroky klesajú v celej eurozóne. Kľúčové je zohľadniť nielen množstvo, ale najmä cenu. Je štandardom porovnávať prirážku s porovnateľnými nemeckými dlhopismi. Tú ma Slovensko relatívne vysokú, v tejto emisii dokonca ešte o niečo vyššiu ako minulý rok. Inými slovami, požičali sme si veľa a draho. Dôsledkom budú splátky veriteľom vyššie o desiatky miliónov eur, ktoré budú chýbať na služby občanom ako cesty alebo školy.
Vysoký deficit a rast dlhu si vyžaduje v tomto roku emisie dlhopisov v hodnote až 10 miliárd. Prostredníctvom nich si štát požičiava peniaze na trhoch. Okrem schopnosti vôbec si požičať je kľúčová aj cena – teda výnos, ktorý investori dostanú za dlhopisy. Pri miliardových sumách aj malé zvýšenie môže znamenať stámilióny eur navyše, ktoré budeme musieť vynaložiť na splácanie štátnych pôžičiek namiesto nemocníc alebo dôchodkov.
ARDAL za úspech považuje prekvapivo veľký dopyt po dlhopisoch so splatnosťou 30 rokov. Práve cez ne si Slovensko požičalo najviac – až 850 miliónov eur. Riaditeľ agentúry Daniel Bytčánek pre Bloomberg priznal, že vysoký záujem je aj na úkor ceny, za ktorú sme si požičali. Jednoducho, keď ponúknete dobrú cenu, zákazníkov bude veľa. To platí aj na trhovisku.
V reakcii na aukciu dlhopisov sa objavili správy, že sme ich predali lacnejšie ako na jeseň minulého roku. Už tradične si týmto minister financií Ladislav Kamenický prispôsobuje dáta svojmu príbehu. Nedávno to bol príbeh o akože konsolidácii, ktorú vykazuje len vďaka účtovníckemu triku, nie kvôli skutočným ozdravným opatreniam, teraz je to akože úspešná emisia dlhopisov.
Je pravda, že úrok za emitované dlhopisy klesol oproti minulému roku. To sa však deje všade v eurozóne. Hlavným dôvodom je očakávané zníženie úrokov od ECB, ktorú investori zahŕňajú do svojho rozhodovania. V porovnaní s ostatnými krajinami dnes slovenské 30-ročné dlhopisy patria k jedným z najdrahších v eurozóne – drahšie si požičiavajú už len Taliani.
Pre objektívne posúdenie ceny sa štandardne porovnáva úrok emitovaných dlhopisov oproti nemeckým. Tie sú považované za najstabilnejšie a takto je možné očistiť porovnanie o globálne trendy, ktoré zasahujú všetkých. Rozdiel medzi nimi a slovenskými sa označuje aj ako „riziková prirážka“, naznačuje totiž, o koľko viac je Slovensko vnímané ako riziková investícia. Zároveň nemôžeme porovnávať hrušky s jablkami – pozerať sa preto musíme na dlhopisy s rovnakou splatnosťou.
Práve riziková prirážka Slovenska čoraz viac stúpa a naše dlhopisy sa tak oproti nemeckým predražujú. Odzrkadľuje to rozvrat verejných financií, ktorý u investorov nad Slovenskom vztyčuje výkričník. Tí si za rizikovejšiu investíciu pýtajú vyššie výnosy.
Výsledkom je, že na úrokoch do roku 2051 zaplatíme o desiatky miliónov viac oproti tomu, keby si dlhopisy udržali rovnakú rizikovú prirážku ako pred voľbami. Konkrétne pri 30-ročných bol ešte v septembri 2023 rozdiel medzi nami a Nemeckom okolo 130 bázických bodov. Jeden bázický bod predstavuje 0,01 percenta úrokov, za ktoré si štát požičiava. Pri aukcii to bolo vyše 160 b. b. Od parlamentných volieb totiž riziková prirážka zásadne narástla. Od nástupu novej vlády sú tak naše dlhopisy oproti nemeckým drahšie o zhruba 0,3 percentuálneho bodu. Pri 850 miliónoch, ktoré sme získali cez 30-ročné dlhopisy, to predstavuje ročne vyše 2,5 milióna. Za 27 rokov splatnosti teda okolo 60 až 80 miliónov eur navyše, ktoré mohli poputovať na rozvoj krajiny.
Vzhľadom na očakávaný pokles úrokov je navyše výhodnejšie emitovať dlhopisy s kratšou splatnosťou. Po tých bol však veľmi slabý dopyt, ktorý by nedokázal zabezpečiť dostatočné množstvo financií. Na rozdiel od predchádzajúcich aukcií sme preto boli nútení vydať veľké množstvo 30-ročných dlhopisov a nechať tak zarobiť investorov na klesajúcich úrokoch. Celkovo sme si požičali veľké množstvo peňazí za vysokú cenu a tú sme si zafixovali na ďalších 30 rokov. Je to ako zobrať si drahú hypotéku s vysokým úrokom bez možnosti refixácie, čo neznie ako výhodný obchod.
Požičiavame si tak čoraz drahšie, nie lacnejšie. A je to vizitkou toho, ako vláda hospodári. Rapídne zhoršujúci sa stav verejných financií je očividný, rovnako ako aj nečinnosť kabinetu. Vnímajú to aj trhy, ktoré nám síce zatiaľ požičajú, no pýtajú si za to vyššiu prirážku. Výsledkom je len ďalšie prehlbovanie účtu za splátky dlhu, ktoré v konečnom dôsledku zaplatíme zo svojich daní všetci. Len ťažko môžeme toto považovať za úspech.
Minister financií pokračuje v kormidlovaní Titanicu (jeho metafora) smerom k ľadovcu. Odmietam sa tomu prizerať a vyzývam ministra financií, aby čo najskôr pripravil skutočný konsolidačný balíček a spolu s výdavkovými limitmi ich predložil do parlamentu. Špecificky v riadení dlhu potrebujeme stratégiu, ktorá absentuje už roky. Pretože ide o obrovské peniaze. Tak, ako premiér Robert Fico nevie, kde je sever v zahraničnej politike, tak minister financií kvôli chýbajúcej stratégii nevie, ako sa pri financovaní dlhu správať zodpovedne.
Autor je ekonomický expert Progresívneho Slovenska.