Odkedy Peter Pellegrini a koalícia vyhrali prezidentské voľby, trápia sa držitelia moci s voľbou/nevoľbou predsedu parlamentu. Pahrebu odvtedy udržuje poverený podpredseda Peter Žiga. Robí to s prehľadom, budí solídny rešpekt a dokáže často rozvášnený parlament držať v rozumných medziach.
Tak prečo sa v súvislosti s pozíciou šéfa parlamentu vôbec nespomína? Pokiaľ je známe, Andrej Danko s ním problém nemá. Robert Fico dokonca nedávno vyhlásil, že si ho vie predstaviť na čele parlamentu pokojne aj do volieb.
Žiga je navyše politická „ťažká váha“. Zakladateľ Hlasu, podpredseda, viacnásobný minister, skúsený politický hráč a efektívny vyjednávač. To všetko sú charakteristiky, ktoré ho na pozíciu šéfa parlamentu prirodzene kvalifikujú.
Hlas sa aktuálne chystá vynútiť si plnenie koaličnej zmluvy a presadiť svojho človeka na pozíciu predsedu parlamentu. Dokonca sa to má udiať v rámci akéhosi balíka, kde sa zároveň bude handlovať aj o iné pozície vrátane pozícií členov Rady STVR.
Oficiálnym kandidátom Hlasu je stále Richard Raši, ktorý je – ako raz sám vtipne poznamenal – „na čakačke“. Teraz sa však začína čoraz častejšie spomínať aj meno predsedu Hlasu a ministra vnútra Matúša Šutaja Eštoka.
Obidve tieto možnosti znamenajú personálne zmeny vo vláde. Rašiho alebo Šutaja Eštoka by musel v kabinete niekto nahradiť a špeciálne pri kresle ministra vnútra to nie len taká hocijaká výmena. Určite by sa spustili ďalšie kolá vyjednávaní. A úprimne – súčasná „kondícia osobných vzťahov“ vnútri koalície nedáva veľa nádeje, že by to bolo extra konštruktívne.
Skôr naopak. Taká SNS už napríklad vzniesla insitný nárok na kreslo ministra vnútra. Isteže, je to absurdné, ale vzniesla ho. A keď sa raz krabice pohnú, pritlačí aj Rudolf Huliak, ktorý chce kreslo ministra životného prostredia. Čo je inak v porovnaní s pokusom SNS získať rezort vnútra oveľa racionálnejší a pochopiteľnejší nárok, keďže Huliak ministrom životného prostredia pôvodne byť mal a nebyť prezidentky Zuzany Čaputovej, aj by ním bol. Taká bola po voľbách politická realita a Huliak sa dnes iba pýta, v čom sa zmenila. Presnejšie, prečo má byť ako obeť bývalej prezidentky práve on v prospech Tomáša Tarabu obídený. Nielen v Očovej tomu nerozumejú.
Hlas by sa skrátka mal správať racionálne a vidieť veci v kontexte. Rok po voľbách (a je jedno, že matematicky sa nič nezmenilo) je pri vyjednávaní o postoch vždy všetko inak ako po voľbách. Všetci aktéri už stihli nejaké tie „podpásovky“ schytať a nejaké aj rozdať. Taký býva koaličný život.
Hlas by vedel tieto ruchy čiastočne neutralizovať nomináciou Žigu na post šéfa parlamentu. Po prvé by prekvapil súperov a po druhé by im do istej miery obmedzil možnosti odporu. So Žigom ako úradujúcim predsedom parlamentu sú predsa len už všetci viac-menej zžití a žiadne problémy sa neobjavili.
Najdôležitejšie však je, že takáto nominácia nevyžaduje hýbanie inými veľkými krabicami. A možnosť nehýbať veľkými krabicami by sa mohla v aktuálnej situácii v koalícii pozdávať viacerým. Za istých okolností dokonca všetkým.
Nezdá sa totiž, že by aktuálna „vzťahová kondícia“ v tejto koalícii dávala predpoklad bezproblémových hromadných výmen. Skôr naopak.