Vo februári 2017 zomrel v anglickom meste Burnley 64-ročný Slovák, ktorý sa živil ako skladník. Hoci v rovnakom roku skonalo takmer 54-tisíc občanov Slovenska, tomuto úmrtiu venovali médiá väčšiu pozornosť. Muž sa volal Vladimír Fruni a titulky médií plnil aj predtým. Stál za skrachovanými nebankovkami Horizont a B. M. G., pôvodne dostal 11-ročný trest, ten mu o dva roky skrátili. Prišiel aj o majetok, preto si zarábal v zahraničí. Na to, koľko miliardový „biznis“ organizoval, skončil doslova na dne. Skutočné obete však boli na druhej strane.
Príbeh 30 rokov samostatného Slovenska tvorí neprehliadnuteľná séria zlyhaní vo finančnom sektore. Kým v pyramídových hrách nebankoviek prišli naivnejší Slováci nenávratne o miliardy, v prípade krachu viacerých bánk sa na odškodnenie klientov použilo 660 miliónov eur z Fondu na ochranu vkladov. Na úhradu tejto sumy sa v konečnom dôsledku zložili zdravé, či presnejšie povedané ozdravené banky a ich klienti. Zabúdať netreba ani na to, že časť bankového sektora pred privatizáciou bolo potrebné ozdraviť.
Banky na povel
Prvý slovenský premiér Vladimír Mečiar razil tendenciu slovenskej kapitálotvornej vrstvy, čo by mohol byť zaujímavý nápad, ak by to nebol iba eufemizmus pre tvorbu vlastnej oligarchickej siete. Nevyhnutnou a nesplnenou podmienkou pre fungovanie však, aby privatizéri mali okrem vlastného sebavedomia aj know-how a kapitál. A práve tu bol problém. Znalosti často chýbali a zdroje prichádzali od štátnych bánk po politickej linke. Výsledkom bol vážne chorý bankový sektor. Ten si ešte spred predrevolučných rokov ťahal problémové úvery a nové pribudli v snahe financovať ekonomicky zle vyrátané ambície. Významnú časť tvorili aj privatizačn...
Zostáva vám 85% na dočítanie.