V slovenskom vydaní Hayekovej Cesty do nevoľníctva nájdeme poznámku, že vyšla „s finančnou podporou pána Richarda Sulíka“. Otázne je, či ju šéf SaS okrem podpory aj prečítal s porozumením. Sulík sa síce ako prvý pokúsil o liberálnu stranu, no sám sa podobných hodnôt vždy nedržal. A nemám tým na mysli výhrady, aké počuť od progresívnych socialistov, ktorí tiež radi používajú označenie liberáli. Sulík mal v mnohých prípadoch ďaleko aj od Hayekovho vnímania tohto pojmu. Ale postupne.
Podstatné je, že Sulík sa pokúšal dostať do politiky viac ľudí rešpektujúcich osobné slobody, no podarilo sa mu spustiť snehovú guľu, ktorá vo výsledku do parlamentu dostala „tvrdých kresťanov“ ako Štefan Kuffa, Richard Vašečka, Martin Čepček, Katarína Hatráková, György Gyimesi, Milan Kuriak, ale aj exotickejšie postavy typu Jozef Pročko či Romana Tabák. Všetci títo jedinci sú totiž našimi volenými zástupcami z rozhodnutia Sulíkovho politického dieťaťa Matoviča. Práve tu sa dá krásne ilustrovať, ako nepremyslené mávnutie liberálnych „motýlích krídel“ dokáže skonzervatívniť parlament.
Nezodpovednosť za kandidátov
Sulík totiž nepochopil, čo je to zodpovednosť zostavovanie kandidátky. Vidina výtlaku schránkových novín mu zatemnila mozog a nestaral sa, čo to môže spôsobiť. Podobne nepremyslené kroky sa v jeho politickom živote objavili omnoho častejšie. Mohli by sme argumentovať, že sa poučil a už si dáva na kandidátov pozor. Pre voľby v roku 2016 sa však na kandidátke SaS objavil Michal Albert, ktorý pre župana Mariána Kotlebu vydával propagandistické noviny. SaS-kári ho po otázke portálu Aktuality.sk stiahli a vysvetlili, že o svojom pôsobení im nepovedal. No fakt, že SaS si nepreveruje kandidátov do parlamentu, zostáva zarážajúca.
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 77% na dočítanie.
Zostáva vám 77% na dočítanie.