Koniec šesťdesiatych rokov sa v Nemecku, rovnako ako v iných západných krajinách, niesol v znamení revolty mladých proti politickému establishmentu či konzumnému spôsobu života. Demonštrácie, po ktorých okrem dlažobných kociek často zostala na uliciach miest aj krv, časom ustali. Ich priame dedičstvo - napríklad v podobe teroristického Hnutia 2. júna - však Nemecko pociťovalo ešte veľmi dlho.
Prvý výstrel
Istý vplyv na situáciu v Európe mal aj dovtedajší vývoj na druhej strane Atlantiku. Študentské hnutie v USA, namierené predovšetkým proti vojne Spojených štátov vo Vietname a požadujúce občianske práva pre ľudí čiernej pleti, sa od polovice šesťdesiatych rokov v mierne transformovanej podobe prenieslo aj do európskych univerzitných miest. V Nemecku prepukli protesty študentov proti rigidným pomerom na vysokých školách na Slobodnej univerzite v západnom Berlíne. Rýchlo sa pridali aj ďalšie mestá. Opozičné mládežnícke protestné hnutie bolo nasiaknuté novým životným pocitom namiereným proti všetkým tradičným autoritám v škole, doma, spoločnosti i v štáte, ako aj proti diktátorským a autoritárskym režimom vo svete.
V tejto situácii sa v Nemecku konala štátna návšteva iránskeho šacha Rézu Páhlavího. Demonštrácia proti iránskemu bezpráviu, ktorá sa konala 2. júna 1967 v západnom Berlíne, sa však neskončila podľa očakávaní. Počas demonštrácie, organizovanej Socialistickým nemeckým študentským zväzom, bol totiž policajnou guľkou do hlavy zabitý 27-ročný študent romanistiky a germanistiky Benno Ohnesorg.
Vlna protestov sa už nedala zastaviť. Nezostalo však len pri pokrikoch a transparentoch. Ohnesorgova smrť sa, podobne ako smrť študentského vodcu Rudiho Dutschkeho 11. apríla 1968, stala zjednocujúcim prvkom nemeckej Novej ľavice, ako aj tzv. mestskej gerilovej skupiny Hnutie 2. júna.
Teror
Hnutie bolo menej známym príbuzným teroristickej organizácie Frakcia červenej armády (RAF). Kým však RAF čerpali najmä z marxistickej ideológie, Hnutie 2. júna založili okolo roku 1971 predovšetkým anarchistickí bývalí členovia skupiny Tupamaros West-Berlin. Jedným zo zakladajúcich členov bol Till Meyer.
K akciám hnutia patrili najmä bombové atentáty na veľké súkromné vlastníctvo, prepady bánk a útoky na policajné úrady. Napríklad 2. februára 1972 explodovala bomba v západoberlínskom Britskom jachtárskom klube, ktorá zabila nemeckého staviteľa lodí Irwina Beelitza. Hnutie sa prihlásilo k zodpovednosti za atentát a vyhlásilo, že útokom chcelo podporiť Írsku republikánsku armádu.
Najdôležitejšou akciou Hnutia 2. júna bol únos kandidáta CDU na post západoberlínskeho primátora Petra Lorenza 27. februára 1975. Únosom si teroristické komando chcelo vynútiť prepustenie niekoľkých podobne zmýšľajúcich väzňov a ich dopravenie do južného Jemenu. Krízový štáb, vedení spolkovým kancelárom Helmutom Schmidtom, sa pre záchranu ľudského života rozhodol porušiť dovtedajšie zásady a ustúpiť teroristom. Lorenz bol nasledujúci deň prepustený - bez zranení, a dokonca s malou sumou na taxík.
Ďalšej potupe štátu sa vláda snažila zabrániť, zároveň sa však snažila, aby sa prehnanou reakciou na teroristické násilie demokratický štátny systém nepremenil na policajný štát. Ani zatýkanie, ani pomerne tvrdé rozsudky teroristom nezabránili útočiť počas celých sedemdesiatych rokov. Podarilo sa ich len oslabiť. Stačilo to však na to, aby Hnutie 2. júna svoju činnosť začiatkom osemdesiatych rokov zastavilo. Mnoho jeho členov sa neskôr postupne včlenilo do RAF.