„Len čo sa rozniesol chýr o jeho smrti, národa sa zmocnila taká radosť, že ľudia pobehovali hore-dolu, pokrikovali 'Tiberia do Tibera' a vzývali matku Zem a bohov v podsvetí, aby mŕtvemu nedopriali iného miesta, iba medzi bezbožníkmi.“
Tak opísal historik Suetonius náladu, ktorá v Ríme zavládla po smrti cisára Tiberia. Z tohto sveta zišiel 16. marca roku 37, síce v požehnanom veku, no nie prirodzenou cestou. To však pri rímskych imperátoroch nebolo nič výnimočné.
Posledné roky života trávil v ústraní a v izolácii, ďaleko od metropoly ríše, ktorej skutočné problémy nepoznal. Aj to, popri historkách o jeho zhýralom živote, ktoré do Ríma prichádzali, sa podpísalo pod všeobecnú neobľúbenosť v poradí druhého rímskeho cisára.
Všetko však mohlo byť inak. Iný starorímsky historik, slávny Tacitus, vo svojich Letopisoch o Tiberiovi píše, že „keby zomrel pred rokom 23, mohol byť oslavovaný ako príkladný vládca“.
Mal päťdesiatpäť, keď sa na jeseň roku 14 postavil na čelo ríše ako nástupca zosnulého Augusta, ktorý si ho kedysi adoptoval. Tiberius pri tom podľa Suetonia zahral „nehanebnú komédiu“.
Žiadosť senátorov, aby sa ujal vlády, totiž neprijal a váhal, tvrdiac, že je to „strašné bremeno“. Až po dlhom prehováraní súhlasil, no dodal, že senátori po čase „sami uznajú za vhodné dopriať jeho starobe odpočinku“.
Či išlo iba o neúprimnosť a pretvárku (od prvej chvíle sa totiž obklopil vojenskou strážou, čo bol vonkajší znak moci), taktizovanie, alebo mal obavy zo vzbury, ťažko jednoznačne povedať. Koniec-koncov, rebéliám Tiberius skutočne od začiatku čelil.
Už krátko po tom, ako prevzal moc, sa vzbúrili légie v Pan...
Zostáva vám 85% na dočítanie.