Má Veľká noc stále svoju moc?
Rozmenila by som otázku na drobné. Veľká noc je kresťanský, no Veľkonočný pondelok viac ľudový sviatok, ktorý okrem iného obsahuje aj elementy ľúbostnej mágie.
Čiže zmysel vety „Veľká noc má svoju moc“ nemá kresťanský podtón, teda smrť a zmŕtvychvstanie Ježiša, ale niečo úplne iné?
Máte pravdu. Samozrejme, je to kresťanský sviatok, keď sa oslavuje zmŕtvychvstanie Ježiša Krista. No má aj elementy, ktoré sa viažu na predkresťanské obdobie.
Čo spájalo jednotlivé regióny v súvislosti s týmto sviatkom? Ako sa slávila Veľká noc?
Podobne ako Vianoce, aj Veľká noc patrí k významným sviatkom. V predkresťanskom období sa slávili sviatky leta, teda nie jari, ako by sme si mohli myslieť. Starí Slovania mali totiž iba dve ročné obdobia, leto a zimu, ich náboženstvo vychádzalo z prírodného cyklu, všímali si kolobeh prírody. Oslavovali znovuzrodenie. V kresťanskom zmysle išlo o zmŕtvychvstanie, teda opäť o nový život, lebo Kristus vykúpil ľudí zo zajatia smrti.
Vráťme sa do regiónov. Čo sa v tomto období tradične dialo na Slovensku?
Murári, drotári, plátenníci, teda všetci remeselníci, ktorí odchádzali z domu, vyčkali na koniec Veľkej noci. Až potom išli za svojou prácou. Snažili sa byť na Veľkú noc doma. Rodina bola vždy základom.
Čo jedli naši predkovia?
Typický jedlom bolo uvarené vajíčko ako symbol plodnosti a nového života. Rozkrojilo sa na toľko kúskov, koľko bolo členov rodiny, museli ho zjesť všetci, aby držali spolu a boli zdraví. Treba rozlíšiť vierovyznanie. Okrem kresťanov, ktorí sa delili na západnú a východnú cirkev, tu boli aj protestanti a Židia. Tí oslavovali sviatok Paschy. Aj kresťanský sviatok Veľkej noci vychádza zo starej židovskej tradície. Pravoslávni a gréckokatolíci mali špecifické jedlá, ich pôst bol oveľa prísnejší. Počas Veľkej noci potom jedli obradový koláč, pasku alebo paschu. Alebo žlutu hrudku. Tieto jedlá sa pripravovali iba na Veľkú noc. A pridávali sa vajcia a všetko zelené, či už špenát, šalát, medvedí cesnak, bylinky. V čase fašiangov sa robili zabíjačky a počas 40-dňového pôstu sa mäso vyúdilo a odležalo. Tieto dobroty sa konzumovali až na sviatky.
Bol rozdiel medzi mestom a dedinou? Medzi bohatšími a chudobnejšími?
V bohatších rodinách sa Veľká noc nikdy neobišla bez pečeného alebo duseného baránka. Tie chudobnejšie rodiny mali kozliatko. Tento zvyk zanikol zhruba v polovici 20. storočia a naše jahniatka sa dnes vyvážajú do Talianska. Pečené jahniatko nahradil sladký baranček z piškótového cesta. Medzi tradičné veľkonočné koláče patrí bábovka, kysnuté koláče a štrúdle. Na západnom Slovensku sa piekol koláč radostník, niekde sa nazýval aj mrváň, bol guľatý a krásne zdobený.
Prečo je vôbec jedlo dôležité, aby sme pochopili zmysel sviatočného prežívania?
Ľudia v minulosti zásadne stolovali spoločne. A to nehovorím iba o sviatkoch. Vo vidieckom prostredí ľudia spolu raňajkovali aj večerali. Neexistovalo, že by niekto len tak otvoril chladničku a vybral si niečo
na zahryznutie. Jedlo zbližovalo ľudí, šľachta aj diplomati vždy rokovali pri dobrom jedle a víne. Sviatky boli pre ľudí veľmi vzácne, navštevovali sa a prežívali tieto chvíle spolu. My sme rozmaznaní, a preto pre nás jedlo nie je dôležité.
Kde sa vzali zvyky, ktoré patria k Veľkej noci a my ich poznáme ako ľudové, folklórne?
Každý veľkonočný deň z Veľkého týždňa má v sebe istú obradovosť. Na Zelený štvrtok chodili dievčatá zavčas rána k vŕbe. Tento strom pučal ako jeden z prvých. Dievčatá sa rituálne česali pod smutnou vŕbou a prosili o dlhé krásne vlasy, aby sa páčili. Počas tohto dňa sa patrilo jesť niečo zelené, napríklad púpavu, žihľavu, medvedí cesnak. Na Zelený štvrtok sú v kostoloch obrady, počas ktorých sa zaväzujú zvony, preto mali gazdovia zasadiť rastliny, ktoré sa zavíjajú, napríklad hrach, bôb, šošovicu. Na Veľký piatok sa slobodné dievčatá skoro ráno umývali v potoku. Verili, že opeknejú a tečúca voda im vylieči kožné choroby. Už sa nesmelo robiť s pôdou a dodržiaval sa prísny pôst. Bol naozaj brutálny a neznamenal, že by iba nejedli mäso. Väčšinou zjedli krajec chleba a zapili ho vodou. Gazdinky neupratovali, všetci oddychovali. Na Bielu sobotu sa už mohlo pracovať, variť aj ísť na pole. Ale väčšinou sa pokračovalo v oddychu, popoludní všetci chodili k Božiemu hrobu a držali stráž. Pre protestantov bola sobota najväčší sviatok a brali ho ešte prísnejšie.
Prečo je ryba pôstne jedlo?
V 13. storočí sa cirkevní otcovia rozhodli, že patrí do pôstu, pretože ryby nemajú nohy. U nás sa jedli pomerne veľa, boli bežnou súčasťou stravy. A čo je zaujímavé, na Veľkú noc sa chytali žaby a stehienka sa pridávali do pôstnej kapustnice. Okrem toho sa mohli jesť aj raky. Všetky živočíchy, ktoré žili vo vode, sa považovali za pôstne. Vo vinohradníckych oblastiach mali zaujímavú špecialitu. Vinohradníci na jeseň nachytali slimáky a nechali ich cez zimu vyčistiť na piesku. Na jar ich predávali na trhoch. Bežní ľudia jedli slimačí kaviár, samozrejme, nie na Kysuciach či na Orave, kde bola zima. Bola to pôstna lahôdka na západnom a strednom Slovensku.
Vráťme sa k zvykom. Čo sa dialo v sobotu večer?
V sobotu po západe slnka boli obrady vzkriesenia, ktoré sa začínali pálením Judáša. Do vedra sa dali bahniatka a spálili sa, popol sa odložil a rok ho využili na Popolcovú stredu. Toto sa robí dodnes. Po skončení liturgie sa skončil pôst a najväčší hladoši sa mohli najesť. Ešte v noci sa v mnohých rodinách urobila krátka spoločná hostina. V nedeľu ráno, najmä na východe Slovenska, si ženy zobrali do kostola košík s pálenkou, vínom, vajíčkami, chlebom, slaninkou a nechali si posvätiť jedlo. Tento zvyk pretrval až dodnes. Ženy robia z posväteného jedla slávnostné raňajky, nič sa nesmie vyhodiť, každý člen rodiny sa musí najesť. Zvyšky sa v minulosti nechali vysušiť a používali sa na liečenie. Ak nebol takýto zvyk, jedlo sa muselo spáliť, lebo bolo posvätené. Na obed sa jedli spomínané pečené baránky, koláče a popoludní sa navštevovali rodiny.
Veľkonočný pondelok už nie je kresťanský sviatok. Prečo ho teda oslavujeme?
Pondelok ešte patrí k veľkonočnej oktáve, a preto ľudia chodia aj do kostola. No tento deň patril hlavne ľudovým zvykom. Šibačke a polievačke. Tieto zvyky siahajú do predkresťanského obdobia. Sú unikátne a zachovali sa, aj keď v deformovanej podobe. A ľudia síce šibú a polievajú, ale už ani nevedia prečo.
Verím, že nám to objasníte.
Vyskúšam. Kedysi to bola výlučne záležitosť slobodných mládencov a dievčat. V minulosti nešibali ani ženatí, ani deti. A už vôbec sa nešibali vydaté ženy.
Prečo?
V ponímaní starých Slovanov prichádzalo leto, teda obdobie plodnosti, siala sa úroda, ženy sa tešili, že budú gravidné, lebo deti boli veľmi vítané. Slobodný mládenec zobral prútik, nevieme, či bol práve vŕbový, no možno áno, lebo vŕba pučí ako jeden z prvých stromov a ešte je aj ohybná. Chlapec sa mal týmto prútom dotknúť nôh dievčaťa. Na gazdovstve sa cenilo, ak bolo dievčina rýchla, vrtká, šikovná, pružná. Dotkol sa jej bokov, aby rodila veľa zdravých krásnych detí, a potom sa dotkol jej rúk, aby bola pracovitá. Všetko to malo krásnu symboliku. Muž prenášal prostredníctvom prútika plodnosť a silu na dievčinu. Ich status slobodných sa mohol v týchto dňoch rýchlo zmeniť. Šibalo sa vždy skoro ráno, začínalo sa už za tmy, keď vyšlo slnko, už bolo po šibačke. Bol to rituál žičenia a plodnosti. Na východnom Slovensku sa viac pracovalo s vodou, jar tam totiž prichádza neskôr. Voda sa musela nabrať z potoka, z riečky. Tečúca voda sa považovala za živú a dievčina mala byť po obliatí zdravá, vrtká a plodná. Teda išlo presne o to isté, o čo pri šibačke. Tento zvyk prežil aj v kresťanstve, aj keď v protestantskom prostredí mnohé zvyky zanikli. Protestanti sa totiž riadili slovom Božím a Lutherovou náukou, ľudové zvyky podľa nich boli pohanské. Katolíci boli iní, nemali problém ísť do kostola, ale udržiavali si aj ľudovú vieru. Šibačka a oblievačka sa počas stáročí menili.
Kedy sa začalo za to platiť?
Mládenec dostal za odmenu vyfúknuté, maľované vajíčko. Slobodné dievča dokázalo, aké je zručné, aký má vkus. Niekde sa kraslice volali aj písanky. Dievčina mohla naozaj napísať na vajíčko vyznanie, že má chlapca rada. Ak zareflektoval, o pár týždňov jej postavil máj a ruka bola v rukáve. Naši predkovia to mali zariadené geniálne. Vajíčko bolo symbolom priazne. Samozrejme, každý, kto prišiel šibať, dostal vajíčko, no iba jeden mal na vajíčku vyznanie. On jej venoval cez vŕbový prútik plodnosť a ona mu ho vrátila vo forme vajíčka.
Kedy sa začali viazať korbáče?
V kresťanskom období. Chlapci si viazali z prútov korbáče, aby si pripomenuli bičovania Krista. Do ľudového zvyku sa krásne zakomponovala kresťanská symbolika. Mládenci dostávali postupne na šibáky stužky.
Prečo sa dnes šibú aj vydaté ženy?
Aj ony verili, že ak ich chlapci vyšibú, tak budú pekné a zdravé. Najskôr sa nechávali šibať od slobodných a v 20. storočí začali chodiť šibať a polievať aj ženatí muži. V 30. rokoch sa v mestách začali používať voňavky a neskôr maľované vajíčka nahradili cukrovinky. Dnes už azda ani nik nedostane poctivo maľované vajíčka.
Kedy sa za túto službu začalo platiť?
Až začiatkom 20. storočia. No platilo sa iba tým najchudobnejším. Deti si šibaním trošku privyrábali. Bolo to podobné ako s koledovaním na Vianoce.
Čo s týmito zvykmi urobil socializmus?
Tento režim premenoval Veľkú noc na Sviatky jari. Ideologické prúdy v 50. rokoch, najmä v Sovietskom zväze, hovorili o „červených sviatkoch“, boli tendencie, ktoré smerovali k potláčaniu kresťanstva. U nás to boli hlavne sviatky jari, všade boli kuriatka, vajíčka. Veriaci kresťania, samozrejme, navštevovali liturgie.
Aj preto sa pre mnohých ľudí, ktorí neboli veriaci, Veľká noc zúžila iba na pondelok?
Áno. Dokonca v 70. rokoch prišiel trend, keď mestskí ľudia odchádzali na Veľkú noc na chaty a chalupy. Boli tri dni voľna a ľudia ich chceli využiť. V 90. rokoch bolo moderné hlásiť sa ku kresťanstvu a k viere. No v súčasnosti už opäť mnoho Slovákov dovolenkuje v zahraničí alebo na lyžovačke. Niektorí rezolútne odmietajú všetky tradície, kresťanské prežívanie im nehovorí vôbec nič. Majú pár dní voľna a chcú si ich užiť.
Stále platí, že sú to najmä sviatky rodiny?
Áno. Z kresťanského hľadiska je Veľká noc ešte dôležitejšia ako Vianoce a Slovensko je stále považované za tradičnú kresťanskú krajinu. Pri sčítaní obyvateľov sa ku kresťanskej viere hlásilo vždy viac ako 50 percent obyvateľstva, no často sú to iba papieroví kresťania. Pre aktívnych kresťanov to znamená liturgický sviatok, a preto sú väčšinou aj nositeľmi ľudových tradícií.
A nie sú to dnes už iba folklórne súbory, ktoré nám ukazujú, ako sa kedysi slávili tieto sviatky?
Zoberte si Bratislavu, je to veľké mesto a žije v ňom množstvo ľudí z celého Slovenska, ale aj zo sveta. Stále však máme v hlavnom meste množstvo neprofesionálnych folklórnych súborov. Ide najmä o ľudí, ktorí pochádzajú z vidieka a chcú aj v Bratislave zmysluplne tráviť voľný čas. Práve oni sú často nositeľmi tradícií, chcú ich praktizovať v čo najčistejšej forme. Chodia šibať a chcú ručne robené vajíčko. Myslím si, že dnes už nemôžeme očakávať, že väčšina Slovenska bude vyznávať folklór a zvyky. Ale je výborné, ak sa ľudia aspoň trošku zaujímajú o svoje korene, tradíciu, históriu a poznajú aj ich zmysel.
Mnohé mladé ženy však tvrdia, že sa nenechajú otĺkať, čo s tým?
Lebo nepoznajú zmysel šibačky. A nielen ženy, ktoré sú šibané, ale ani muži, ktorí šibú. Potom ide len o bezhlavé šľahanie a zvyky sú pokrivené. Pre násťročných je šibanie najmä spôsob zárobku. Mňa ešte kedysi chodili šibať spolužiaci, no môj syn to už nerobil. Vytráca sa to.
A je normálne, že za šibačku dostávajú peniaze aj malé dievčatá? Aby im napríklad nebolo ľúto, že ich brat si niečo vyšibe a ony nie?
To sú moderné inovácie. Všetky zvyky sa postupom času menia. Kedysi bolo čudné, keď niekto použil voňavku, potom bolo divné, keď prišiel s vedrom studenej vody. Zvykneme si aj na ďalšie zmeny, je to normálne.
A lepší je pokrivený zvyk ako žiadny?
Neviem. Pokrivené zvyky sú často komické a do plaču. Na Slovensku sa veľmi rýchlo udomácňuje zvyk z Francúzska či Nemecka, pri ktorom sa hľadajú veľkonočné zajačiky alebo vajíčka. Aj v Bratislave sa to už deje, rodiny si urobia piknik, zabávajú sa a prežijú pekný deň. Malé deti už často ani nevedia, že k týmto sviatkom patrí spomínaná šibačka či polievačka. Ktovie, ako to bude o desať alebo pätnásť rokov? Možno sa už tradične budú hľadať po parkoch vajíčka.
Ktoré zvyky podľa vás pretrvajú do budúcnosti a ktoré zaniknú?
Som presvedčená, že šibanie a polievanie nebude masovou záležitosťou. Ale dúfam, že to tu vždy bude. Aj v rámci spomínaných folklórnych súborov sú mladí, ktorí sa tomu chcú venovať a udržať tieto zvyky. No zrejme sa budú hľadať aj zajačiky a vajíčka. Som optimistka, verím, že zvyky nezaniknú.
Je to zrejme aj záležitosť rodičov, ktorí často uprednostnia lyžovačku pred polievačkou. Odkiaľ to potom majú ich deti spoznať?
To je pravda, a aj preto si myslím, že udržiavanie zvykov nebude masovou záležitosťou.
Stalo sa to už aj s veľkonočným jedlom. Dnes už ani nevieme, čo je typické a čo by sme si mali dať, jeme totiž všetko a počas celého roka.
Dnes žijeme vo svete, keď šunka či vajíčka pre nás vôbec nie sú vzácne. Je to o ľuďoch, oni sa musia rozhodnúť, čo je pre nich dôležité. No možno hotely, kde ľudia trávia sviatky, sa im ešte viac snažia pripomenúť tradičné jedlá a ponúkajú veľkonočnú hostinu. Z mladých rodín sa zrejme tradičné veľkonočné jedlá vytrácajú. No myslím si, že ľudia stále nakupujú údené rolky, vajíčka, chren. Zopakujem, som optimistka a dávam veľkonočným zvykom šancu. Rátajme však s tým, že sa inovujú. Je úžasné, že sa šibe a polieva viac ako dvetisíc rokov, aj keď sa tieto zvyky menia.
_________________________________________________
KATARÍNA NÁDASKÁ
V roku 1993 ukončila štúdium na Filozofickej fakulte v odboroch etnológia, história, religionistika. Vo roku 2011 pôsobila ako vedeckovýskumná pracovníčka na UK v Bratislave a vyučovala aj na ďalších školách. Bola kurátorkou a literárnou historičkou v Múzeu mesta Bratislava, pracovala v Divadelnom ústave. Momentálne pracuje v samospráve a venuje sa historickému poradenstvu a popularizácii tradícií a zvykov v slovenskej ľudovej kultúre.