Viac než päť rokov si odpykáva trest v ponurej cele Bastily, väznice, o ktorej sa traduje, že koho do nej zatvoria, ten sa už von nedostane. Predstava, že by mal dožiť za týmito múrmi ho privádza k šialenstvu. Markíz de Sade, v lete 1789 jeden z mála obyvateľov tohto žalára, sa chce dostať za každú cenu na slobodu.
Druhého júla onoho roku stojí pod oknom svojej cely a kričí o pomoc, dúfajúc, že tam vonku ho niekto vypočuje. „Vraždia tu väzňov, robte niečo! Ide nám o život, zaútočte na Bastilu a dostaňte nás odtiaľto!“ volá do prázdna.
O dvanásť dní rozvášnený dav Parížanov na Bastilu skutočne zaútočí a dobyje ju. Nie však preto, aby z väzenia s hrôzostrašnou povesťou vyslobodil známeho zvrhlíka, ale aby sa zmocnil munície, ktorá je v pevnosti uložená. Pritom sa pravdaže dostanú na slobodu aj trestanci.
Markíz de Sade ale medzi nimi nebude. Deň po spomínanom extempore ho totiž previezli do blázinca, a z toho sa dostane až o ďalších deväť mesiacov. Nuž, irónia môže sprevádzať aj zlomové dejinné udalosti a francúzska revolúcia, za symbolický začiatok ktorej je považovaný práve pád Bastily, takou udalosťou nepochybne je.
Symbol moci a útlaku kráľovského dvora dobyl francúzsky ľud pred 230 rokmi, 14. júla 1789. Tým sa začala Veľká francúzska revolúcia, ktorá ukončila vládu kráľa Ľudovíta XVI. a priniesla koniec takzvaného starého režimu. Tento deň je vo Francúzsku od roku 1880 štátnym sviatkom a vláda Ľudovíta XVI. je historicky vnímaná ako prelomový bod dejín, prechod od absolutizmu k občianstvu.
Bastille Saint-Antoine, v preklade Pevnosť svätého Antona, znel pôvodný názov objektu, postaveného v roku 1369, počas storočnej vojny s Anglickom. Vznikol tak, že k pôvodným dvom vežiam vo východnej časti mestského opevnenia pristavili ďalších šesť a spojili ich vysokou pevnou hradbou.
Neskôr pevnosť obohnali aj vonkajším múrom a hlbokou priekopou. Bastila bola dlho vnímaná ako citadela, teda strategický bod, od dobytia ktorého záviselo ovládnutie hlavného mesta. Už v roku 1417 sa však stala aj štátnym väzením, no a za vlády Ľudovíta XIV. bola už iba ním.
„Koho raz zatvoria do Bastily, nikdy viac sa nedostane na slobodu,“ tradovalo sa vo Francúzsku nielen v ére tohto panovníka, ale aj jeho nástupcov. Nebola to síce úplne pravda, faktom však je, že v celách opradených hrôzostrašnými legendami často končili nielen kriminálnici, ale aj ľudia, ktorí sa stali iba obeťami intríg či osobnej pomsty. Pri vtedajšej korupcii nebol totiž problém kúpiť si bianko zatykač a príkaz na uväznenie v Bastile, do ktorého sa potom už len dopísalo potrebné meno. Takýmto spôsobom sa získavali napríklad aj majetky obetí, ich úrady, a tým aj väčší vplyv.
Inokedy si dotyčný takýto osud sám vykoledoval. Minister financií Nicolas Fouquet si za vlády Ľudovíta XIV. napríklad postavil honosný zámok, čo využil jeho rival Jean-Baptiste Colbert. Kráľovi dodal dôkazy o Fouquetových podvodoch a sprenevere štátnych peňazí a ten putoval do Bastily. Neskôr sa z nej síce dostal, no „iba“ do iného väzenia.
Pomery v najslávnejšej francúzskej väznici spoznal na vlastnej koži aj básnik a filozof Voltaire, ktorého tam posadili za písanie posmešných pamfletov až dvakrát, či v úvode spomínaný markíz de Sade, odsúdený za nemravné správanie.
Revolučná propaganda po dobytí Bastily farbisto vykresľovala, ako sa vzbúrenci okamžite ponáhľali oslobodiť „neľudsky týraných“ politických väzňov. Noviny Revolutions de Paris tri dni po páde pevnosti opisovali, ako z tmavých väzenských kobiek vychádzalo mnoho vyziabnutých nevinných obetí, ktorých opätovný pobyt na dennom svetle privádzal do úžasu a od dojatia ani nedýchali.
Nebola to celkom tak. Parížania onoho 14. júla 1789 zaútočili na pevnosť preto, aby získali strelný prach, ktorý im chýbal do zbraní ukoristených predtým v zbrojnici v Invalidovni. Bitka o Bastilu trvala približne päť hodín. Pri streľbe zomrelo 83 ľudí z radov útočníkov, medzi obrancami boli traja mŕtvi, pretože väčšina z nich sa vzdala, keď guvernér pevnosti markíz de Launay vydal Bastilu vzbúrencom. Ústretový krok mu však nepomohol, rozvášnený dav ho zlynčoval.
S prepúšťaním trestancov sa revolucionári tiež veľmi neponáhľali, ešte dlho oslavovali a užívali si dobytie pevnosti. Keď konečne otvorili cely, našli v nich iba siedmich mužov. Z nich boli štyria drobní falšovatelia, dvaja psychicky narušení šialenci a posledný, gróf de Solages, bol odsúdený za incest.
Bastilu napokon Parížania vydrancovali a celý jej archív vyhádzali do priekopy. Časť z neho sa ale podarilo pozbierať a zachrániť a od roku 1798 je uložený vo Francúzskej národnej knižnici. Už dva dni po dobytí začali revolucionári pevnosť rozoberať, až ju celkom zbúrali a na jej mieste neskôr vzniklo Námestie Bastily.
Dobytie Bastily, je síce považované za symbolický začiatok francúzskej revolúcie, spúšťačom radikálnych zmien, ktoré ukončili obdobie nazývané starý režim, však bolo zasadnutie generálnych stavov, o zvolaní ktorého rozhodol Ľudovít XVI. už v roku 1788. Naposledy sa uskutočnilo ešte za vlády Ľudovíta XIII. v roku 1614, malo teda zasadnúť po dlhých 175 rokoch.
Panovník ho slávnostne otvoril vo Versailles 5. mája 1789 a chcel, aby sa generálne stavy obmedzili pri rokovaní na riešenie finančnej krízy. Zástupcovia tretieho stavu (čiže meštianstva, prvé dva stavy tvorili zástupcovia šľachty a cirkvi), ale žiadali uskutočnenie zásadných politických reforiem.
V spore, ktorý sa vliekol niekoľko týždňov napokon uspeli a 17. júna sa vyhlásili za Národné zhromaždenie, ktoré podľa ustanovujúceho dekrétu malo ako jediné právo reprezentovať vôľu ľudu a na jeho uznesenia sa nevzťahovalo kráľovské veto. O tri týždne neskôr sa Národné zhromaždenie vyhlásilo za ústavodarné.
Po tom, ako Ľudovít XVI. následne odvolal obľúbeného ministra financií Jacquesa Neckera a povolal do Versailles vojenské oddiely, sa iniciatívy chopila ulica. Parížske obyvateľstvo sa začalo organizovať a narastajúce napätie vyústilo v ďalších dňoch do revolučnej situácie, ktorá vyvrcholila dobytím Bastily.
Po revolúcii sa násilie rozšírilo po celej krajine, mocenské orgány boli rozpustené a začali sa ustanovovať nové mestské rady. Postupne boli do života uvádzané nové zákony a predovšetkým v roku 1791 nová ústava, vychádzajúca z Deklarácie práv človeka a občana, prijatej v auguste 1789, ktorá zaručovala rovnosť občanov, slobodu slova či právo na vlastníctvo.
Revolúcia bola neskôr poznamenaná násilníckou vládou jakobínov (popravený bol aj Ľudovít XVI. a niekoľko mesiacov a niekoľko mesiacov po ňom aj jeho manželka Mária Antoinetta) a ďalším terorom. V situácii všeobecnej nestability sa napokon v roku 1799 prevratom chopil moci bývalý delostrelec Napoleon Bonaparte, ktorý sa v roku 1804 vyhlásil za cisára.