Hoci by sa to dalo čakať, rakúsky cisár František Jozef I., ktorý zomrel presne pred 101 rokmi 21. novembra 1916, nebol "nastolený na trón" v hlavnom meste monarchie Viedni. Stalo sa tak v Olomouci na Morave. Viedenský dvor totiž musel z hlavného mesta utiecť pred ničivou revolúciou, ktorá vypukla v októbri roku 1848 a vystrašila dvoranov výnimočne násilným priebehom. V sprievode utekajúceho cisára Ferdinanda I. nechýbal ani mladý arcivojvoda František, syn arcivojvodu Františka Karola.
Jeho nástup na trón sa tajne pripravoval už pred revolúciou. Za plánom stála jeho ambiciózna matka arcivojvodkyňa Sofia, štátny kancelár Metternich a napodiv aj cisárova manželka Mária Anna. Čakalo sa len na vhodný okamih. Mladý arcivojvoda dosiahol v auguste 1848 osemnásť rokov, a aj keď tento vek nebol v žiadnom právnom ohľade hranicou plnoletosti, arcivojvodkyňa Sofia a dvorská kamarila sa už vopred rozhodli, že cisára Ferdinanda I., ktorý sa zdiskreditoval neustálymi sľubmi, prinúti k abdikácii a na trón posadí mladého arcivojvodu.
Ako František prišiel k menu
Ku korunovácii však mohlo dôjsť až potom, čo bola porazená viedenská revolúcia a vlády sa chopil nový premiér Felix zo Schwarzenbergu. Niet pochýb o tom, že ceremoniál "nastolenia" nového cisára prebiehal v jeho réžii. Ten tiež budúcemu panovníkovi vymyslel nové meno, ktoré malo pripomínať nielen tradicionalistického Františka I., ale aj reformátora Jozefa II. Zrodil sa František Jozef I.
Na starostlivo pripravovanej udalosti však bolo zvláštne, že mala prebehnúť v úplnom utajení. Ministrom, dvoranom a členom rodu bolo len oznámené, že sa majú 2. decembra 1848 na 8. hodinu rannú dostaviť do arcibiskupského paláca v Olomouci, bez toho, aby im niekto vysvetlil prečo.
Dvorania v predsieni trónnej sály arcibiskupského paláca horúčkovito diskutovali o tom, akú dôležitú udalosť im panovník hodlá oznámiť. Po hodine sa dvere otvorili a knieža Felix zo Schwarzenbergu ich vpustil dovnútra. Tu im emotívne oznámil, že ich novým panovníkom sa stal František Jozef I. a že mu majú vzdať hold.
Na rozdiel od skutočných korunovácií však tentokrát vzdávali hold predstavitelia úradov a armády. Na všetkých zobrazeniach ceremoniálu je pritom vidieť, že najdôležitejší z nich boli vojaci Windischgrätz a Jelačić. Ceremoniál akoby vyjadroval, že to sú hlavne predstavitelia víťaznej armády, kto má byť oporou nového režimu.
Korunovácia bez koruny
Čo presne sa však odohrávalo za zatvorenými dverami trónnej sály, je dodnes nejasné. Vieme síce, kto kedy hovoril, aké boli texty prejavov kniežaťa Schwarzenberga aj cisára, ale nejasná zostáva odpoveď na otázku, ktorý iniciačný akt vlastne predstavoval symbolické odovzdanie vlády novému panovníkovi. Napriek fantázii niektorých dobových umelcov totiž pri obrade neboli prítomné korunovačné klenoty rakúskych dedičných cisárov ani žiadny cirkevný hodnostár, ktorý by panovníka pomazal.
Nie je jasné, či odchádzajúci panovník vyšiel v ústrety k mladému arcivojvodovi alebo naopak ten pokľakol pred sediacim predchodcom. Z dostupných dokumentov sa však zdá, že jediným iniciačným aktom bolo požehnanie bývalého panovníka Ferdinanda I. Pri obrade totiž očividne nedošlo ani k usadnutiu na trón, takže nešlo o nástup na neho ani o nastolenie, ako sa často tvrdí. Išlo len o "korunovačné" požehnanie.
Za zváženie stojí aj fakt, že nového cisára nekorunovali ani arcibiskup, ani iný cirkevný hodnostár, ale predchádzajúci cisár a príbuzný. Vyzeralo to, ako by dediční rakúski cisári mali v úmysle neuznávať žiadnu vyššia moc, ale spravovať vládu doslova vlastnými silami. František Jozef tiež žiadnu riadnu cisársku korunováciu nikdy neabsolvoval, hoci oktrojovaná ústava ju predpokladala. V titulatúre sa označoval za panovníka "z božej milosti" a táto legitimizácia jeho moci mu úplne stačila.
Vláda Františka Jozefa I. trvala napokon bez mála 68 rokov a stal sa tak jedným z najdlhšie panujúcich monarchov v histórii Európy a najdlhšie vládnucim rakúskym cisárom.