Obdivovaná kráľovná volantu: Eliške Junkovej dali autá krídla, no pripravili ju aj o manžela

Druhý júlový týždeň roku 1928 panovala v nemeckom Adenau dusivá horúčava. V nedeľu pätnásteho sa teplota vzduchu už o deviatej hodine dopoludnia prehupla cez tropickú tridsiatku – a stále stúpala. Keď pred poludním odštartovali na neďalekom Nürburgringu preteky o Veľkú cenu Nemecka, jazdcom sa lepili kombinézy na telo, desiatky tisíc divákov žmúrili oči pred lúčmi odrážajúcimi sa od nablýskaných karosérií a asfalt sa otravne roztekal.

O dvanástej hodine už bola vozovka miestami taká klzká, že sa na nej rútiace sa vozidlá šmýkali ako po ľade. Päť minút nato jedno z nich v ostrej zákrute Ex-Mühle severnej slučky vyletelo z trate, prevrhlo sa cez nízky násyp ohraničujúci vozovku a zostalo zakliesnené v priekope za ním. Vodič preletel svojho spolujazdca a narazil hlavou do skaly.

Napriek hrozivo vyzerajúcej nehode však vstal a vydal sa ku krajnici. Ešte asi minútu potom ho prechádzajúci jazdec videl, ako stojí pri násype, viditeľne otrasený, ale živý. Potom náhle klesol mŕtvy k zemi.

Tým vodičom bol Čeněk Junek, československý automobilový pretekár, manžel pretekárky Elišky Junkovej, občianskym povolaním finančník a bankár. Príčina úmrtia: prerazenie lebky. Prilba, ktorú mal vyše mesiaca objednanú z Francúzska, do štartu pretekov nedorazila, a tak sa na rozpálenú trať pustil bez nej.

V podvečer toho dňa potom prišlo Československo ešte o jedného skvelého pretekára. Presnejšie pretekárku. Eliška Junková v reakcii na smrteľnú nehodu svojho muža ukončila kariéru.

„Pretekala som s Čeňkom a pre Čeňka, bez neho to pre mňa stratilo zmysel,“ povedala po rokoch.

Na štart sa už nikdy nepostavila. Príbeh zoznámenia tých dvoch je ako vystrihnutý z prvorepublikového románu o ceste emancipovaného dievčaťa za šťastím.