„Zaobchádzanie horšie než s tou najšpinavšou onucou. Pod chvíľkou vyzliekanie donaha starého človeka a prekutávanie. (…) Platil som za takého, ktorého treba osobitnou pozornosťou sprevádzať, od ostatných separovať, aby som nemohol nikoho kaziť. Každý bachar vo mne videl najväčšieho zločinca.“
Ján Vojtaššák strávil vo väzení dokopy desať rokov, vo vykonštruovanom procese ho súdili ako 73-ročného. Ešte v osemdesiatke ho bachari s ľahostajnou krutosťou nútili robiť tridsať drepov. Nezlomili ho, ani nestratil vieru. Jeho spoluväzni svedčia o tom, že ju, naopak, dodával iným.
Po jeho osobe sú pomenované viaceré inštitúcie, mnoho katolíkov sa k nemu modlí a prajú si jediné. To, čo v roku 1995 ako prvé vyslovil pápež Ján Pavol II.: aby bol vyhlásený za blahorečeného.
Zázračne sme povstali!
Ján Vojtaššák sa narodil 14. novembra 1877 v Zákamennom na hornej Orave. Pochádzal z jedenástich detí, nemajetní rodičia ho napriek ťažkým pomerom poslali študovať za kňaza. Absolvoval teológiu na seminári v Spišskej Kapitule, vysvätený bol 1. júla 1901.
Mladý Ján bol nielen nadaný a zbožný, ale aj mimoriadne angažovaný. V čase silných maďarizačných tlakov začal spoločne s ďalšími kňazmi v slovenčine vydávať mesačník Svätá rodina, určený širokým vrstvám.
Pre svoje národnostné presvedčenie sa však na žiadnej fare dlho neohrial – za prvých osem rokov kňazstva ich vystriedal desať. Neskôr sa stal rektorom seminára a ešte pred vypuknutím prvej svetovej vojny sympatizantom Slovenskej ľudovej strany, neskôr premenovanej na HSĽS. S veľkým nadšením privítal vznik prvej Československej republiky, patril dokonca k signatárom Martinskej deklarácie.
Nové politické pomery mu priniesli aj výrazný kariérny postup. Po tom, čo v lete 1919 náhle zomrel Štefan Mišík, poverený vedením Spišskej diecézy, nahradil ho práve Ján Vojtaššák. Nasledujúci rok bol vysvätený za biskupa a svoj post bral mimoriadne vážne.
Energiu investoval najmä do vzdelávania a duchovnej obnovy. Spišský seminár sa vďaka nemu stal najlepším vo vtedajšom Československu, študentov pravidelne vysielal na zahraničné štúdiá. Z jeho podnetu bolo v Spišskej diecéze postavených 49 katolíckych škôl a v rámci Slovenska šestnásť nových kostolov. Okrem toho zmodernizoval Učiteľský ústav v Spišskom Podhradí a niekoľkým chudobným študentom sám hradil štipendiá. V roku 1927 sa stal riaditeľom Ústrednej katolíckej charity.
S vývojom v republike však nie je ...
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Zostáva vám 85% na dočítanie.