Na svet prišiel predčasne. A to o rovné dva mesiace, čo v roku 1817, dávno pred vznikom prvého inkubátora, malo úplne inú váhu. Andrejovi Radlinskému túto skutočnosť celoživotne nepripomínal len mimoriadne útly vzrast, ale aj jeho okolie.
V životopisnom románe o ňom to spisovateľ Jozef Repko priblížil aj takto. „Naplnia sa osudové predpovede, aké žiačik občas počúval? (…) Takých, drobulinkých, cintľavých a na dôvažok veľmi múdrych, si Pán najskôr privoláva medzi svojich anjeličkov. Neraz i mamke vykĺzol povzdych nad chlapčiatkom v horúčke: Oj, Ondriško, dbaj väčšmi o seba, nedopusť, aby som ťa musela pochovávať!“
Aby však nevznikol mylný dojem. Andrej Radlinský bol všetko iné, len nie prototyp ustráchaného a chudorľavého muža. Naopak – bol smelý, odvážny, skôr prudký. A hoci bol hlboko duchovne založený, v oblakoch rozhodne nelietal. Stretával sa s najvplyvnejšími mužmi tých čias a zjavne na nich dokázal spraviť dojem. Vzácnym mixom prirodzenej otvorenosti a diplomatického taktu a, samozrejme, inteligenciou.
Mladé štiavnické roky
Andrej Radlinský sa narodil do uvedomelej oravskej rodiny. Matka bola neterou Antona Bernoláka, otec robil richtára v Dolnom Kubíne. Tak ako jeho strýko, aj mladý Andrej sa rozhodne pre kňazskú cestu. A zároveň intenzívne študuje na najvýznamnejších univerzitách tých čias, okrem iného na viedenskom Pázmáneu: filozofiu, teológiu, jazykovedu, ako aj spoločenskovedné a exaktné predmety.
Ako 24-ročný získava doktorát z filozofie v Pešti a zároveň je vysvätený za kňaza. Obe svoje polohy pritom berie od začiatku veľmi vážne: vášeň pre „svetskú“ vedu i pastoračné poslanie.
Jeho prvým pôsobiskom sa stáva Budín, neskôr Štefultov, Zlaté Moravce a napokon v roku 1843 na šesť rokov zakotví v Banskej Štiavnici, kde naplno rozbalí svoje národnobuditeľské aktivity. Zakladá sporiteľne, sociálne spolky, dokonca prvé slovenské divadlo. Preslávi sa ako nadaný kazateľ a rečník, pričom jeho charizmu a vplyv dokazuje i fak...
Zostáva vám 85% na dočítanie.