Je to už šesť mesiacov, čo triumfálne vtiahol do Pekingu, niekdajšieho hlavného mesta a sídla čínskych cisárov, ktoré predtým obsadila jeho armáda v jednej z kľúčových fáz občianskej vojny. Tá sa síce ešte neskončila, no komunistické jednotky dostávali pod svoju kontrolu čoraz väčšie územie krajiny, a tak aj ich vodcu, 55-ročného Mao Ce-tunga, ktorý ulicami prechádzal v ukoristenom džípe, už ľudia uctievali ako víťaza. Bol to preňho opojný pocit, no dnes zažíva ešte väčšiu slávu.
Je sobota 1. októbra 1949, tri hodiny popoludní miestneho času, keď vystupuje na vrchol Brány nebeského pokoja a osloví dav, ktorý sa zhromaždil na priľahlom námestí.
„Zvrhli sme reakčnú nacionalistickú vládu, ktorá zradila vlasť, a vojnu za oslobodenie ľudu sme vyhrali. Krajania, dnešným dňom vzniká Čínska ľudová republika a jej nová ústredná ľudová vláda! Tá je od tejto chvíle jedinou zákonnou zástupkyňou všetkých obyvateľov krajiny,“ vyhlasuje a zožína búrlivý aplauz, v ktorom miestami zanikajú jeho ďalšie slová.
Vymenúva ešte členov novej vlády a oznamuje, že Peking sa opäť stáva hlavným mestom štátu. Na stožiar stúpa nová vlajka, červená so žltými hviezdami, a znie nová hymna – Pochod dobrovoľníkov.
„Nech žije predseda Mao!“ skanduje asi 200-tisíc ľudí zhromaždených na Námestí nebeského pokoja, pred ktorých očami začnú zakrátko defilovať vojenské jednotky. „Nech žije ľud! Nech žije Čínska ľudová republika!“ odpovedá z tribúny nová hlava štátu.
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 88% na dočítanie.
Zostáva vám 88% na dočítanie.