Keď ho v stredu 3. decembra 1952 krátko po pol šiestej ráno vyvádzajú zo suterénu pankráckej väznice na dvor, nevie, že ostatní desiati muži, ktorí boli spolu s ním v jednom procese odsúdení na trest smrti, už v tejto chvíli nie sú medzi živými. Na jednej z dvoch šibeníc vidí iba nehybné telo Bedřicha Reicina. Tá druhá je prázdna, pripravená preňho.
Rudolf Slánský, pred viac než rokom ešte druhý najmocnejší muž v štáte, je zlomený a vie, že osudu už neunikne. Jeho pohľad skĺzne na komisiu dozerajúcu na popravu. Medzi jej členmi spoznáva vyšetrovateľa Štátnej bezpečnosti Bohumila Doubka, ktorý ho pred rokom zatýkal a potom aj vypočúval, prokurátora Josefa Urválka, ktorý ho v súdnej sieni zasypával nadávkami, a tiež predsedu senátu Jaroslava Nováka, ktorý nad ním pred týždňom vyriekol ortieľ smrti. To už ho však kat vedie po drevených schodoch k šibenici...
Protokol z popravy je strohý, obsahuje len krátky opis úkonov a štyri časové údaje „Odsúdený Rudolf Slánský: bol predvedený o 5.33 hod., s výkonom trestu sa začalo o 5.35 hod., majster kat hlásil, že výkon bol uskutočnený o 5.37 hod., lekár oznámil, že smrť nastala o 5.45 hod.“
Úradný záznam uzatvára jedna veta. Sú to posledné slová odsúdeného, ako ich zaprotokolovala komisia. „Mám to, čo som si zaslúžil,“ zneli.
Hoci Slánský vedel, že skončil na popravisku po vyfabulovaných obvineniach a vykonštruovanom súdnom procese, veta bola nielen priam symbolická, ale aj pravdivá. Práve on bol totiž jedným z hlavných strojcov nezákonností, ktorých sa komunisti v Československu dopúšťali po svojom nástupe k moci.
Revolucionár z povolania
Robil to z presvedčenia, pre kariéru alebo aby si zachránil vlastnú kožu? Po odpoveď sa musíme vrátiť o desiatky rokov späť.
Ľavicové zmýšľanie si osvojil už v ranej mladosti, po vzniku republiky ho priviedlo do radov sociálnej demokracie a pre politiku napokon obetoval aj vysokoškolské štúdium.
Keď sa na jar 1921 od strany odčlenila marxistická frakcia a založila komunistickú partaj, bol pri tom aj 20-ročný Slánský. Nová platforma sa mu však zdala tiež málo akčná a spolu s ďalšími mladými radikálmi sa pustil do boja s vedením strany. Prehrali ho, čo preňho znamenalo, že musel odísť z Prahy, kde pracoval ako redaktor Rudého práva, do Ostravy.
V straníckych štruktúrach, hoci len v krajských, však začal opäť stúpať. A nielen to, na severnej Morave sa spriatelil s Klementom Gottwaldom. Keď ten potom v roku 1929 ovládol komunistic...
Zostáva vám 85% na dočítanie.