Je piatok 17. novembra 1989. Pre prevažnú väčšinu Čechov a Slovákov všedný deň, ktorý zatiaľ nijako extra nevybočuje zo stereotypu. Ľudia si žijú svoj znormalizovaný život a poznajú „pravidlá hry“.
Je to akási zmluva s režimom. Vedia, že reptať môžu maximálne doma a určite nie verejne, že raz za päť rokov musia ísť manifestačne „voliť“ a raz za rok zamávať predstaviteľom režimu do prvomájového sprievodu. Za to majú napríklad garantované sociálne istoty alebo stabilné ceny.
Kým v okolitých socialistických krajinách – Poľsku, Maďarsku a Nemeckej demokratickej republike – v poslednom čase došlo a dochádza k prevratným zmenám, Československo stále pripomína akoby pokojný rybník. Jeho hladinu síce občas rozčerí mimoriadna udalosť, napríklad v podobe verejného protestu, takéto akcie sú však zväčša iba záležitosťou niekoľkých stoviek ľudí.
Lenže o pár hodín dôjde v Prahe k udalostiam, ktoré preberú z letargie aj mlčiacu väčšinu národa a v nasledujúcich dňoch zažije krajina sériu mohutných protestných zhromaždení. Nie každý na ne bude prichádzať z presvedčenia, niekto možno len zo zvedavosti alebo aby kráčal s davom, no práve masovosť protestov bude jedným z faktorov, ktoré prispejú k pádu komunistického režimu a k radikálnym zmenám v živote každého obyvateľa krajiny. A dá sa povedať, že v Československu na konci osemdesiatych rokov veľa ľudí po nejakej zmene túži.
Nespokojnosť rástla
Dôkazom, že hoci vyzeralo byť navonok všetko v poriadku, no krajina v skutočnosti pripomína prekúrený kotol, môžu byť situačné správy, ktoré Štátna bezpečnosť denne adresovala najvyšším straníckym a štátnym predstaviteľom. Jej agenti a informátori sa v nich zameriavali aj na monitorovani...
Zostáva vám 85% na dočítanie.