Ruská politička Nadežda Konstantinovna Krupská, ktorá sa narodila pred 150 rokmi a zomrela pred 80 rokmi, je známa najmä ako manželka ruského boľševického vodcu a neskoršieho sovietskeho diktátora Vladimira Iľjiča Lenina.
Od chvíle, ako sa v sibírskom vyhnanstve zobrali, bola Leninovou oporou, pomáhala mu prekladať knihy, nadväzovať kontakty so západnými socialistami a pripravovať pôdu pre revolúciu. Po nej sa v novom sovietskom štáte venovala predovšetkým reorganizácii školstva.
Krupská sa narodila 26. februára 1869 v Petrohrade, v schudobnenej šľachtickej rodine, jej otec bol cársky dôstojník. Po úspešnom absolvovaní súkromného gymnázia sa živila ako učiteľka vo večernej škole pre dospelých. Začala sa však zaujímať aj o marxizmus a časom sa pripojila k radikálnej diskusnej skupine v Petrohrade.
Tam ako 25-ročná spoznala Lenina, vtedy ešte Uľjanova. Imponovali si navzájom. Ona jeho oslnila znalosťami a ľavicovými názormi, on ju zase svojím radikalizmom. Spolu sa potom podieľali na organizácii a činnosti Zväzu boja za oslobodenie robotníckej triedy. Obaja za to boli v roku 1896 zatknutí a odsúdení. Uľjanov putoval do vyhnanstva na Sibír, Krupská po sedemmesačnom väzení tiež. V sibírskej dedine Šušenskoje sa napokon v júli 1898 zosobášili.
Či k sebe Nadežda a Vladimir vôbec niekedy zahoreli veľkou láskou, prípadne vášňou ťažko povedať. Podľa niektorých názorov bol ich vzťah asi viac súdružský, než manželský. Nesplodili spolu ani dieťa. Dôvody nie sú známe, no že po ňom Krupská túžila, je zrejmé z listov, ktoré písala svojej svokre.
V roku 1901 odcestovala za svojím manželom do nemeckého exilu a pomáhala mu pri vydávaní revolučných novín Iskra. Neskôr, po návrate a dvojročnom pobyte v Rusku, emigrovala spolu s ním aj do Francúzska. Tam prežila trpkú skúsenosť, Lenin jej totiž „zahol“ s francúzskou revolucionárkou Iness Armandovou. Odpustila mu a keď neskôr jej sokyňa zomrela, starala sa dokonca o jej deti.
Do Ruska sa definitívne vrátili v apríli 1917 a Nadežda pomáhala manželovi pri príprave revolúcie, ktorá vypukla o pol roka neskôr. Lenin sa po nej stal najvyšším predstaviteľom štátu a jedným z hlavných strojcov boľševického teroru, Krupská sa zapojila do politiky a po rokoch, keď všetky svoje sily a schopnosti venovala podpore manželových aktivít sa snažila konečne presadiť aj sama.
Oprášila svoju pedagogickú profesiu a podieľala sa na tvorbe nového komunistického systému vzdelávania, organizácii sovietskeho školstva či zriaďovaní knižníc. Dlho sa však v tejto oblasti nerealizovala. Po tom, ako Lenin vážne ochorel a ochrnul, sa starala iba o neho.
K vlastným aktivitám sa opäť vrátila po jeho smrti v roku 1924 a stala sa dokonca členkou Akadémie vied ZSSR. No nielen to. Patrila k hlavným oponentom Leninovho nástupcu na čele strany a štátu Josifa Stalina. Nenávidela ho a on ju tiež. Nechával ju sledovať tajnými agentmi, dával cenzurovať jej články, keďže však bola vdovou po režimom zbožštenom Leninovi, netrúfol si ju zlikvidovať.
Nadežda Krupská napokon svojho manžela prežila o pätnásť rokov. Zomrela 27. februára 1939, deň po svojich 70. narodeninách.