Sovietski piloti lietali počas druhej svetovej vojny na mnohých typoch domácich i zahraničných strojov, asi najväčšej slávy sa spomedzi nich dočkalo bojové lietadlo Iľjušin Il-2. Jeho predsériová verzia prvýkrát vzlietla pred 80 rokmi, 12. októbra 1940.
Vo vzduchu tak trochu neohrabané, v boji proti tankom a ďalšej obrnenej technike úspešné lietadlo vzniklo počas vojny vo viac než 36-tisíc exemplároch. V letectvách niektorých štátov slúžil takzvaný Šturmovik až do polovice 50. rokov.
Konštrukčná kancelária Sergeja Iľjušina pri jeho vývoji zavrhla tradičný postup výroby lietadla odolného proti paľbe zo zeme, čiže s konštrukciou zosilnenou oceľovými plátmi. Namiesto toho inžinieri navrhli škrupinu z niekoľkomilimetrových pancierových dosiek, ktorá tvorila prednú časť trupu vrátane kabíny pre pilota a strelca.
Nebola to však úplne nová myšlienka, podobné riešenie s obrnenou vaňou pre najchúlostivejšie časti lietadla používal už prvovojnový nemecký dvojplošník Junkers J.I.
Iľjušinovo lietadlo bolo však kvôli tomu ťažké a ani silný motor s výkonom 1 300 koní (podobný ako v tej dobe Rolls-Royce Merlin v britských stíhačkách Hawker Hurricane) nedokázal prototypu, predstavenému pod interným označením CKB-55 v októbri 1939, zaručiť dostatočné výkony. Armádnym predstaviteľom sa navyše nepáčila slabá výzbroj, len štyri malokalibrové guľomety v krídle.
O rok neskôr preto kancelária predstavila vylepšenú verziu stroja (niesla označenie CKB-57) so silnejším motorom a dvoma dvadsaťmilimetrovými kanónmi a dvoma guľometmi.
Pred spustením sériové výroby ale prešlo lietadlo ešte jednou výraznou zmenou, kvôli úspore hmotnosti a zvýšeniu doletu bolo odstránené stanovisko strelca, ktorý mal stroj chrániť pred útokmi zozadu.
Prvé jednomiestne Il-2 prišli k jednotkám začiatkom roka 1941, do nemeckého útoku na Sovietsky zväz sa ich však vyrobilo len asi 250. Ich piloti navyše nestihli prejsť riadnym výcvikom, takže v prvých týždňoch vojny proti Nemecku sa straty nových iľjušinov počítali na desiatky.
Plány na to, že sa o ich ochranu postarajú stíhačky, sa totiž veľmi rýchlo rozplynuli, aj pre nadvládu nemeckej luftwaffe vo vzduchu v prvej fáze vojny na východnom fronte. Kde sa však podarilo sovietskym pilotom vyhnúť nebezpečenstvu zo vzduchu, tam sa ukázali prednosti ich lietadiel. Palubné zbrane i náklad bômb dokázali spôsobiť nemeckým pozemným jednotkám značné škody, Il-2 navyše dokázali odolať protileteckej paľbe a na materské základne zvládli doletieť aj značne poškodené.
Nedostatok ochrany zadnej časti lietadla – ktorá navyše mala na rozdiel od oceľovej škrupiny vpredu drevenú kostru – sa pokúsili vyriešiť najprv technici v poľných dielňach inštaláciou núdzového miesta pre strelca.
Už na jar 1942 sa objavil aj továrenský dvojmiestny variant označený Il-2 M3, ktorý sa už stal do konca vojny štandardom. Strelec, ktorý sedel na primitívnom sedadle a jeho miesto nemalo žiadnu pancierovú ochranu, dostal k dispozícii veľkokalibrový guľomet.
Lietadlo, ktoré dostalo mnoho prezývok, (najznámejšia je „Šturmovik“, podľa ruského slova šturm, čiže útok), sa v priebehu vojny uplatnilo na všetkých miestach východného bojiska. Služba v bojovom letectve pritom patrila k najnebezpečnejším, straty posádok a najmä slabo chránených strelcov boli enormné.
Nemeckí stíhači sa čoskoro naučili útočiť na slabé miesto iľjušina, olejový chladič motora, často uspela aj protilietadlová paľba, nebezpečný bol predovšetkým ľahký flak kalibru 37 milimetrov. Straty šturmovikov dosiahli asi 30-tisíc strojov, čiže takmer 85 percent.
S lietadlami Il-2 bojovali aj československí letci, a po vojne tak tieto stroje zaradilo do služby aj obnovené československé letectvo. Na prelome 40. a 50. rokov prišiel do výzbroje vylepšený model Il-10, ktorý sa licenčne vyrábal aj v pražskej Avii, potom ale Sovieti (i Američania) na čisto bojové lietadlá na dlhé roky rezignovali. Ich úlohy totiž prevzali do veľkej miery bojové vrtuľníky a zmenu priniesol až v polovici 70. rokov prúdový Suchoj Su-25.
