Bola to veľká sláva, keď 5. septembra 1943 dorazil do Strážskeho prvý vlak z Prešova. Davy ľudí na vyzdobenej stanici vítali prezidenta Jozefa Tisa, ktorý prišiel osobne otvoriť novú trať. Jej výstavba trvala štyri roky, stála 460 miliónov korún a bola pýchou režimu. Išlo totiž o prvú železničnú trať kompletne vybudovanú počas existencie samostatného slovenského štátu.
„Nová železnica je dobrodením pre hospodárstvo tohto kraja. Pri tejto technickej vymoženosti bude môcť prekvitať ešte lepšie a celý štát bude mať úžitok z jeho rozkvetu. To konečne potvrdí najlepšie budúcnosť,“ ospevoval dielo denník Slovák.
Uplynul rok. Slovenský štát neprekvitá, naopak, jeho obyvatelia na vlastnej koži zažívajú, čo prináša vojna. Spoza východných hrebeňov Karpát sa blíži Červená armáda, na severozápade a v strede krajiny bojujú povstalci s nemeckými vojskami, zo vzduchu útočia americké bombardéry.
A medzi Strážskym a Prešovom sa pomaly presúva vlak, ktorý má na konci zaradený špeciálny vagón, takzvaný schienenwolf. Zostáva za ním spúšť – vytrhané podvaly a pokrivené koľajnice. Po tejto trati tak skoro ďalší vlak neprejde, ustupujúci Nemci ju likvidujú, aby spomalili postup protivníka.
Tak ako mnoho ďalších, aj tento úsek železnice bude o niekoľko mesiacov zahrnutý v celkovom sumári vojnových škôd. A tie nebudú malé.
Nálet rozbil ilúziu
Bezmála päť rokov pripomínalo Slovensko takpovediac oázu pokoja a jeho obyvateľov sa vojna dotýkala iba sprostredkovane, cez novinové a rozhlasové správy alebo filmové kinožurnály. Intenzívnejšie ju vnímali vari len tí, ktorých manželia či synovia museli odísť na východný front.
Z vojny, presnejšie vďaka vojnovej konjunktúre, samostatný slovenský štát dokonca v nemalej miere ekonomick...
Zostáva vám 85% na dočítanie.