Jednou z najznámejších epizód druhej svetovej vojny je útek takmer ôsmich desiatok spojeneckých letcov zo zajateckého tábora pri poľskom meste Żagań.
Udalosť z noci na 25. marca 1944, preslávená aj vďaka filmu Veľký útek so Stevom McQueenom v hlavnej úlohe, však vstúpila do histórie aj ako jeden z príkladov nacistickej krutosti a vojnových zločinov. Na priamy rozkaz Adolfa Hitlera totiž bolo 50 dolapených utečencov pozabíjaných.
Útek s tragickou dohrou mal aj českú stopu, medzi dvomi stovkami mužov, ktorí mali z tábora ujsť, boli totiž aj traja príslušníci československých perutí britského Kráľovského letectva. Niektorí z utečencov sa dostali aj na územie bývalého Československa, či už do Sudet alebo protektorátu, kde sa však ich cesta skončila. Tí šťastnejší sa vrátili za ostnatý drôt, iní však pri Liberci či Ostrave našli smrť z rúk príslušníkov gestapa, ktorí bez ohľadov na Ženevské konvencie splnili Hitlerov rozkaz.
Medzi zavraždenými bol aj Arnošt Valenta, rádiotelegrafista 311. bombardovacej perute RAF, ktorý sa v zajatí ocitol vo februári 1941, keď jeho stroj omylom pristál v okupovanom Francúzsku. Nakoniec sa ocitol v tábore známom ako Stalag Luft III., kde sa zakrátko osvedčil ako schopný organizátor a tiež vyjednávač a „kšeftár“ s nemeckými strážcami. Vďaka Valentovej snahe sa mnohých z mužov, ktorí boli vybraní na útek, podarilo vybaviť falošnými dokladmi. Práve on totiž získal nevyhnutný fotoaparát.
Nakoniec však bol medzi päťdesiatimi mužmi, ktorých nacisti ako odplatu za odvahu k úteku zavraždili. Spolu s ďalšími deviatimi letcami ho 31. marca 1944 zastrelili príslušníci vroclavského gestapa cestou z Görlitzu do Żagańe. Lepšie skončili ďalší dvaja Čechoslováci – Bedřich Dvořák a Ivo Tonder, ktorí zvyšok vojny strávili na hrade Colditz, kde bola špeciálna väznica pre prominentných zajatcov či notorických „útekárov“. Zo všetkých utečencov sa do Británie nakoniec podarilo dostať iba trom letcom.
Útek z tábora pre 10-tisíc zajatcov, ktorý ležal pri meste Żagań na juhozápade dnešného Poľska, sa začal chystať už na konci roka 1942. Na čelo tajného výboru sa postavil juhoafrický pilot Roger Bushell, pod vedením ktorého sa zajatci v apríli 1943 nielen pustili do kopania trojice tunelov nazvaných Dick, Tom a Harry vedúcich za plot tábora, ale intenzívne sa zaoberali aj vybavením utečencov. Tí namiesto svojich otrhaných uniforiem dostali civilný odev a falošné doklady.
Kopanie trvalo trištvrte roka a v januári 1944 bol dokončený iba tunel Harry. Toma totiž objavili a zničili Nemci, práce na Dickovi ukončili sami zajatci. O náročnosti akcie svedčí inventúra v tábore, ktorá po úteku odhalila, že na vyhĺbenie, vystuženie a osvetlenie tunelov sa použilo 90 postelí, 52 stolov, viac než 30 stoličiek, asi dvetisíc kusov príborov, 250 hrnčekov či 1 700 prikrývok. V tuneloch nechýbala ventilácia a dráha z drevených koľajníc. Vykopaný piesok zajatci roznášali po tábore v upravených nohaviciach.
Všetka námaha však vyšla nazmar kvôli chybe pri odhade vzdialenosti. Keď počas tmavej noci zajatci odkopali posledný úsek, zistili, že 111 metrov dlhý a pol metra vysoký tunel vedúci asi osem metrov pod povrchom sa nekončí v blízkom lesíku, ale na voľnom priestranstve pred ním. Napriek tomu sa pred svitaním podarilo tunelom ujsť 38 dvojiciam, ďalších štyroch utečencov ale chytili prakticky hneď strážcovia a zvyšok pripravených mužov sa namiesto úteku snažil rýchlo vrátiť do svojich barakov.
Nadránom 25. marca 1944 sa potom rozbehla jedna z najväčších pátracích akcií nacistického Nemecka, do ktorej sa zapojilo približne 70-tisíc ľudí. Zúriaci Adolf Hitler najprv prikázal, aby všetkých dolapených utečencov zastrelili a hoci sa mu to Hermann Göring i ďalší prominentní nacisti snažili vyhovoriť, nakoniec dal vodca pozabíjať viac než polovicu z tých, ktorých sa podarí chytiť. Navonok to – s ohľadom na vojnové pravidla – malo vyzerať, že boli zastrelení na úteku.
Tragický osud utečencov – dovtedy sa Nemci proti západným zajatcom takéto drakonické tresty neodvážili použiť – vyvolal vo Veľkej Británii veľké rozhorčenie a Briti boli odhodlaní vrahov za každú cenu dostať. Mimoriadnej vyšetrovacej komisii sa ich podarilo zadržať dva roky po skončení vojny a v júli 1947 sa začal hlavný proces. V súvislosti s vraždami letcov vyniesli súdy takmer nad dvoma desiatkami páchateľov – veliteľov i vykonávateľov rozkazov – tresty smrti.
