Patria k najtragickejším postavám vojnovej Slovenskej republiky, ktorá ich vyše päťdesiattisíc vyviezla do koncentračných táborov. Dokonca sama z vlastnej vôle. Akú rolu hral v osudoch slovenských Židov prezident Tiso – naozaj ich tisíce zachraňoval výnimkami, alebo to bol tvrdý antisemita? Aj to naznačujú listy, ktoré u nás zozbierala americká autorka pripravovanej knihy o ich osudoch.
„Milý pán prezident! Každý večer sa modlím o Vaše zdravie. Mamička mi stále povedá, že keď budem dobrý, Ježiško mi prinesie najkrajší dar od pána prezidenta. Už viem písať na stroji. O rok pôjdem už do školy. Ruky bozkáva Na stráž!“ A podpis.
Pisateľom týchto riadkov bol päťročný židovský chlapec a tým najkrajším darom mala byť takzvaná prezidentská výnimka, ktorá by jemu a jeho rodine zabezpečila život bez aspoň časti značných obmedzení takzvaného židovského kódexu. A neskôr by ho dokonca možno zachránila pred transportom do koncentračného tábora.
No detská roztomilosť zjavne nadriadených neobmäkčila, pretože na tomto liste sa, ako na tisíckach iných, ocitla pečiatka zamietnuté. A hoci tento príbeh mal vcelku šťastný koniec, osudy ďalších desaťtisícov (nielen) slovenských Židov počas druhej svetovej vojny sa skončili tragicky.
Slovensko si z hľadiska zaobchádzania so svojimi občanmi vyslúžilo smutné prvenstvo – ako jediná nacistickým Nemeckom priamo neokupovaná krajina sme dobrovoľne vyviezli svojich Židov do koncentračných táborov. Navyše sme za to Nemcom zaplatili (500 ríšskych mariek na osobu). To všetko v čase, keď na čele štátu stál katolícky kňaz, ktorý sa v plamenných prejavoch rád oháňal morálkou a humanizmom.
Smutný paradox? Alebo cynický kalkul? Aký vlastne bol vzťah Jozefa Tisa k Židom a aké boli dôsledky? Poďme sa aj v svetle dobových dokumentov, ktoré sa ešte nedostali na verejnosť, pozrieť na túto kapitolu našej histórie.
Totalitný štát
Jozef Tiso stál v rokoch 1939 až 1945 na čele štátu, ktorý vznikol odtrhnutím od Československa pod nátlakom vodcu Nemeckej ríše Adolfa Hitlera. Slovensko bolo takpovediac vzorovým vazalským štátom a hoci sa Tisovi podarilo do určitej miery ho uchrániť pred radikalizmom a v porovnaní s okolitými krajinami vcelku dobre hospodársky prosperoval, v mnohých ohľadoch bol typickou totalitou.
Vláda jednej strany na čele s Vodcom (aj keď Tiso tento titul nepoužíval rád a často) držala pevne v rukách osudy občanov krajiny. Najmä židovských, nad ktorými sa, podobne ako v Nemecku, ale aj v ostatnej Európe, sťahovali mračná.
Listy, ktoré písali ľudia prezidentovi Jozefovi Tisovi:
O tom, že Tiso minimálne z hľadiska svojho postavenia politika nemal k Židom práve kladný vzťah, svedčí aj príklad, ktorý uvádza v knihe Tragédia politika, kňaza a človeka historik Ivan Kamenec. Týka sa ešte obdobia pred vznikom samostatného Slovenska, keď v rámci takzvanej prvej viedenskej arbitráže muselo Československo Maďarsku odstúpiť rozsiahle územia na juhu Slovenska. Tiso vtedy ako predseda slovenskej vlády spolu s tlačou Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, na ktorej čele stál, obvinil zo straty územia židovských obyvateľov, ktorí vraj túžili po návrate do „veľkého Uhorska“.
Ako píše Kamenec, Tiso sa dal strhnúť k surovému kroku a 4. novembra 1938, ešte predtým, ako na odstúpené územia mali prísť maďarskí úradníci, vydal príkaz všetkým okresným úradom, aby tam násilne vyviezli tých židovských občanov, ktorí nemali na Slovensku štátne občianstvo a domovú príslušnosť.
„Aj keď sa celá akcia skončila krachom a sám premiér ju v priebehu dvanástich hodí...
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Zostáva vám 85% na dočítanie.