Za prvej Československej republiky sa oslavovala ako „akcia slovanských námorníkov za oslobodenie od nenávideného rakúsko-uhorského režimu“, po februári 1948 a nástupe komunistov k moci sa zase zdôrazňovalo, že námorníci povstali hlavne pod vplyvom boľševickej revolúcie v Rusku. Skutočnosť ale bola iná: dôvodom bola túžba námorníkov po mieri a nespokojnosť so sociálnymi podmienkami.
Vzbura v Kotorskom zálive (Boka Kotorska) sa začala 1. februára 1918. Zúčastnilo sa jej asi šesťtisíc najmä slovanských námorníkov z asi štyridsiatich lodí v zálive, kde bol veľký prístav rakúsko-uhorského vojnového loďstva. Velenie armády ale vzburu kvôli nerozhodnosti jej aktérov pomerne rýchlo potlačilo. Zatknutých a uväznených bolo 800 námorníkov a 432 z nich postavili pred mimoriadne vojnové súdy.
O charaktere vzbury sa prakticky hneď začali viesť spory. Kým rakúski a nemeckí historici ju (do roku 1945) hodnotili ako rebéliu nespoľahlivých elementov slovanských národností a v Kráľovstve Srbov, Chorvátov a Slovincov (neskoršej Juhoslávii) bola považovaná za boľševickú, v Československu sa počas prvej republiky dátum vzbury oslavoval ako výročie akcie slovanských námorníkov za oslobodenie od nenávideného režimu.
Po februári 1948 sa v Československu ako dôvod vzbury zdôrazňoval hlavne vplyv ruskej boľševickej revolúcie, český námorník a jeden z vodcov kotorskej rebélie František Rasch bol opisovaný ako „uvedomelý socialista-revolucionár“, vzbúrenci „stáli pod červenou vlajkou revolúcie“ a medzi námorníkmi vraj vznikali „ilegálne revolučné organizácie“.
Podľa znalca vzbury, českého námorného historika Reného Grégra, ktorého otec v čase služby v námorníctve Františka Rascha poznal, bola ale hlavnou príčinou vzbury túžba po mieru, všeobecná únava z dlhej vojny a nevyhovujúce ťažké sociálne podmienky na lodiach.
Podľa Grégra nebolo vystúpenie námorníkov pripravované ako vzbura (vo výpovediach pred súdom ho iniciátori akcie sami nazývali „manifestáciou za mier“), ale až postupne nadobudlo túto podobu. O revolúcii v Rusku sa v prostredí námorníkov v tom čase nevedelo prakticky nič, vedelo sa však o mierovej ponuke ruskej vlády aj o posolstve amerického prezidenta Woodrowa Wilsona, ktoré posilňovalo nádeje na mier.
Manifestácia za mier vypukla na pravé poludnie 1. februára 1918 na ubytovacej lodi Gäa. Vzápätí sa k nej pridala posádka veliteľského krížnika Sankt Georg a postupne sa k týmto dvom lodiam pripájali aj posádky ďalších. Vzbúrenci potom ovládli loď Sankt Georg a podľa svedeckých výpovedí prvé hodiny ich mierovej demonštrácie pripomínali tak trocha operetu. Námorníci opojení náhlou slobodou, a tiež vínom, hádzali do mora stroje z kancelárií, telocvičné náradie, kotly s jedlom a v admirálskej jedálni rozbíjali porcelán.
Vzbúrenci vypracovali deväťbodový dokument Čo chceme (autori sa pod neho podpísali ako námornícky komitét), v ktorom požadovali okamžité uzavretie mieru, zlepšenie stravy, viac dovoleniek či záruku beztrestnosti pre účastníkov demonštrácie.
Druhý deň vzbury zvolili za predsedu lodného komitétu Františka Rascha, postupne ale začala medzi námorníkmi narastať skepsa. Záliv bol navyše ďalšími plavidlami zablokovaný, aby sa zabránilo vyplávaniu vzbúrených lodí.
Rakúsko-uhorské velenie bolo odhodlané vzburu jednoznačne potlačiť a okrem toho, že do prístavu stiahlo posily, uviedlo do pohotovosti posádky pobrežných pevností, ktoré mali po lodiach vzbúrencov spustiť paľbu a potopiť ich, ak by sa pokúsili zo zálivu vyplávať. Veliteľ krížnikovej flotily kontradmirál Alexander Hansa, ktorého rebeli zajali, im pri rokovaní odmietol zaručiť beztrestnosť, bol však ochotný s nimi vyjednávať.
Po tom, ako sa na druhý deň chcela k vzbure pridať posádka lode Kronprinz Erzherzog Rudolf, ktorá hliadkovala pri vstupe do prístavu, a z pevností na ňu spustili paľbu, bolo jasné, že velenie ustupovať nemieni. Vzbúrené lode jedna po druhej postupne sťahovali červené vlajky a od revolty odskakovali. Napokon sa vzbura skončila 3. februára kapituláciou posledných jej aktérov.
Keď 29-ročný Rasch 7. februára 1918 vypovedal pred vojenským súdom, ktorý mu pripisoval, že vzburu podnecoval a organizoval, bránil sa slovami: „Aké podnecovanie. Čo tam ešte bolo na podnecovanie, keď som až na druhý deň predpoludním prišiel na Sankt Georg? Naopak, chcel som akcii vrátiť charakter manifestácie za mier, zabrániť anarchii a dať jej určitý poriadok a organizáciu.“
Jeho slová sudcom stačili, aby ho odsúdili na trest smrti ako vodcu a podnecovateľa vzbury. Neverili mu, že na loď prišiel až na druhý deň. „Podľa zápisov vojnového súdu sa správal pri pojednávaní dôstojne, svoju úlohu na rozdiel od všetkých ostatných nepopieral a vo svojom presvedčení o správnosti boja za ideu mieru zotrval,“ pripomína Grégr.
Štyroch vodcov vzbury – Čecha Františka Rascha a Juhoslovanov Antuna Grabara (poddôstojníka zo základne Kumbar), Jerka Šižgorića (guľometčíka z lode Sankt Georg) a Mateho Brničevića (guľometčíka z plavidla Gäa) – odsúdili na trest smrti a 11. februára 1918 o šiestej hodine ráno v dedinke Škaljari popravili.
