StoryEditor

Od Dunaja k Tatrám na bicykloch

09.08.2021, 00:00
Leto sa dá tráviť aj doma spoznávaním Slovenska zo sedla bicykla. Vydali sme sa na cestu z juhu na sever, od brehov našej najväčšej rieky až k vrcholkom našich najvyšších hôr.

Naša trasa bude viesť cez zabudnuté a turisticky neveľmi známe končiny našej krajiny. Vyrazili sme zo Štúrova ležiaceho na brehu Dunaja, kedysi v historickej Ostrihomskej župe, a pokračovali cez nenápadné regióny Hontu, Novohradu, Malohontu a Gemera s bohatou vinárskou, banskou a priemyselnou históriou. Prešli sme cez divoké Horehronie, prebojovali sa na Spiš a vyškriabali sa až do vysokohorského prostredia Tatier.

Cestou sme prekročili mnoho riek. Šliapali sme od šírych dunajských nížin popri kľukatom Ipli, križovali sme Rimavicu aj Rimavu, jazdili popri meandroch Hrona až k jeho prameňu. Viezli sme sa popri Hnilci, Hornáde a Poprade až k doline Velického potoka vytekajúceho z Velického plesa, ktoré sa krčí v tieni majestátu Gerlachu.

Ak by sme išli po stopách známej pesničky, od Tatier k Dunaju by to nebola taká výzva. Zvolili sme si opačný smer a za tri dni sme tak nastúpali viac ako päťtisíc výškových metrov a prekonali vzdialenosť 360 kilometrov.

Od vĺn krásneho modrého Dunaja
Našu cestu sme začali v Štúrove. Pohraničné mesto leží na sútoku mocného Dunaja a pokojného Hrona. Na druhom brehu sa nad veľtokom týči Ostrihomská bazilika s jej obrovskou medenou kupolou – najväčší chrám Maďarska dal do súčasnej podoby vybudovať uhorský kardinál slovenského pôvodu Alexander Rudnay.

Ostrihom so Štúrovom dnes spája historický most Márie Valérie z roku 1895. Zničený bol v oboch svetových vojnách a po tej druhej rozdeľoval dva brehy celých 57 rokov. Znovu obnovený bol až v roku 2001.

Párkáň, ako Štúrovo volajú tamojší Maďari, je pokojné mesto s exotickou južanskou náladou. Ležérne sa ním promenádujú dovolenkári z miestneho termálneho kúpaliska Vadaš, z reštaurácií rozvoniava rybacia polievka halászlé a my si v príjemnom chládku stromov na živej pešej zóne pred štartom užívame zmrzlinu a espresso od Turka. Balkánska atmosféra je dokonale umocnená nápojovým lístkom s nápisom „expresso káva“.

Pred tým, ako sa vydáte na dlhú jazdu, si určite nezabudnite vziať dve dôležité veci – magnézium a sudokrém vám na bicykli môžu zachrániť život. Kŕče a nepríjemné zapareniny môžu prísť aj napriek tomu, no je lepšie byť pripravený.

Popri kľukatom Ipli
Krajina zo Štúrova do Šiah sa vlní slnkom zaliatou úrodnou Ipeľskou pahorkatinou. Príjemne ospalý a zabudnutý kút slovensko-maďarského pohraničia. Žiadne fabriky, len polia a vinice. Rieka Ipeľ tu má pokojný lenivý charakter.

Ipeľ bol našou poslednou nezregulovanou nížinnou riekou. Každú jar sa vylieval, aby prinášal živiny a vlhkosť na priľahlé lúky, kde sa potom neresili ryby. Rieka prekvitala bohatým životom a medzi rybármi bola legendárna. Ryby, ktoré do nej v húfoch prúdili z Dunaja, vraj živili celé dediny. Volali ju preto špajza Dunaja. Horúčkovitá prestavba a napriamovanie jej koryta sa napokon začali v 70. rokoch. Našťastie ju nestihli zničiť celú a dnes môžete ešte stále nájsť dostatok kľukatých zákutí, kde sa ponad rieku nakláňajú košaté vŕby a jelše, vytvárajúc tak tiché tône lužnej džungle.

Župným centrom Hontu bolo kedysi mesto Šahy. Dnes ležia na maďarskej hranici. Do dejín slovenskej literatúry sa zapísali ako miesto, kde bol po potlačení slovenského povstania rokov meruôsmych väznený náš národný buditeľ a básnik-búrlivák Janko Kráľ. Počas zajatia tu napísal aj rovnomennú báseň – Šahy.

Cez šahanské ryžoviská a vinice Krtíša
Zo Šiah sa kopírujúc hranicu vydávame na východ smerom na Slovenské Ďarmoty, kde sa obrátime na sever a zamierime ku Krtíšu. Cestou míňame bývalé ryžové polia z 50. rokov. Komunisti vtedy experimentovali so zavádzaním tejto plodiny v južných oblastiach Slovenska. Pre nevýnosnosť sa pestovanie nepodarilo, no pozostatky týchto ryžových polí sa pri každoročných jarných záplavách stále napĺňajú vodou, čím vytvárajú ideálne neresisko pre ryby a potravu pre rôzne druhy vtákov.

Juhoslovenská kotlina rozprestierajúca sa cez Novohrad, Malohont a Gemer pripomína slovenské Toskánsko. Slnkom zaliate vinice na južných úbočiach Krupinskej planiny vytvárajú unikátne podmienky na pestovanie viniča. Sopečné pôdy tu dávajú charakter najkvalitnejším vínam Stredoslovenskej vinohradníckej oblasti.

Adam Záhorský

​​Na pohár vína do kaštieľa
Prejsť Veľkým Krtíšom a neosviežiť sa pohárom dobre vychladeného miestneho vína by bol jednoducho hriech. Prečo si ho však nevychutnať priamo na zámku? Najkrajšie výhľady na Lučenec – centrum Novohradu – sú z pahorku, na ktorom sa vypína zrekonštruovaný kaštieľ nad obcou Halič. V pôvodne renesančnej protitureckej pevnosti fungoval neskôr ústav sociálnej starostlivosti a dnes v ňom sídli barokový zámocký hotel. Noc v kráľovskom apartmáne vás tu vyjde na takmer 600 eur.

Mimochodom, ak vás niekedy cesta zavedie dole do Lučenca a budete sa chcieť kultúrne vyžiť, určite sa zastavte v secesnej synagóge, ktorá od obnovy v roku 2016 slúži ako mestské centrum umenia. Ak však túžite po akčnejšom zážitku, mali by ste v okolí Lučenca vyskúšať splav Ipľa, ktorý určite patrí medzi najunikátnejšie zážitky, aké tento región ponúka.

V prestrešenom átriu haličského kaštieľa sa ukrývame pred letným slnkom a čerpáme energiu pred poslednou etapou tohto dňa – záverečnými kilometrami na Poltár. Tempo však máme husté. Pelotón po počiatočných oťukávačkách funguje perfektne. Na jeho čele sa striedame a v balíku tak ideme celkom slušnou rýchlosťou. Po prvom dni máme v nohách takmer 150 kilometrov. Tí najlepší z nás išli priemernou rýchlosťou vyše 30 kilometrov za hodinu a trasu tak zvládli pod päť hodín čistého času jazdy.

Adam Záhorský

Zo skla vyfúkaný Poltár
Na prenocovanie sme si zvolili malý mestský penzión v Poltári – v jednom z dvoch najmenších okresných miest Slovenska a rodisku nášho bývalého prezidenta Ivana Gašparoviča. Pri vstupe do mesta vás ohúri unikátny turecký kamenný most z obdobia nadvlády Turkov nad týmto územím v druhej polovici 16. storočia. Považuje sa za tretí najstarší most na Slovensku. Niektorí však hovoria, že most vraj turecký vôbec nie je a príbeh s Turkami je len legendou. Ktovie?

​Skutočnou legendou Poltára však bolo jeho sklo. Miestna štvorica Poltár, Katarínska Huta, Málinec a Zlatno kedysi vyrábali špičkové sklárske výrobky, ktoré sa exportovali do celého sveta. Domáci báčik pred krčmou pri otázke o prázdnych vybrakovaných fabrikách dnes len smutne krúti hlavou. „Z voľakedajšej pýchy a 600-ročnej tradície zostali len spustošené budovy. Neskôr prišli konkurzy, prepúšťanie, zmeny vlastníkov a krach. Niektorí sľubovali obnovu prevádzky, mali dohodnuté aj štátne dotácie, no nakoniec z toho boli len reči,“ uzatvára Poltárčan, ktorý v sklárňach prežil celý svoj život.

Poslednou nádejou na zachovanie tradície je pár odhodlaných podnikateľov, ktorí sa remeslo pokúšajú vzkriesiť. Na umenie starých majstrov nezanevreli a hŕstka, čo sa nevzdala, ešte stále vyrába svetové produkty. Z ich ručne maľovaných mís vraj jedia Arabi, ruskí oligarchovia a poháre kupujú aj austrálske aerolinky.

Adam Záhorský

K prameňu Ipľa v horách plných rúd
Druhý deň nás na necelej stovke kilometrov čakajú husté lesy Rudohoria, hlboké doliny a horské stúpania. Smerujeme na Málinec, nad ktorým sa nachádza rovnomenná priehrada – zdroj pitnej vody pre celý región. Prechádzame lazmi roztrúsenými po kopcoch. Cesta je rozbitá a stúpanie nekonečné, preto bude odmena v sedle zaslúžená – kúpačka v bystrine Ipľa. Tu je už z rieky len horský, rýchly a priezračný potok, ktorého brehy obrastajú nezábudky, záružlie a obrie lopúchy.

Vstupujeme do hôr, ktoré vďaka svojej pestrej geologickej stavbe dostali názov Slovenské rudohorie. V minulosti bolo najvýznamnejšou pokladnicou cenných kovov monarchie. Rudy sa tu nielen ťažili, ale aj spracúvali. Región preto prekvital baníckou aj priemyselnou činnosťou. Oblasti Malohontu a Gemera sa považovali za najvyspelejšie časti Rakúsko-Uhorska. Boli pretkané železnicami a železniarňami, vysokými pecami, hutami, kaštieľmi šľachticov a priemyselníkov či bohatými gotickými kostolmi. Sťahovali sa tam baníci a inžinieri z celej Európy, no hlavne Nemci, ktorí so sebou okrem technických znalostí prinášali aj svoju architektúru a reformáciu. Dnes však bohaté dedičstvo týchto čias chátra.

Doliny kedysi bohaté, dnes hladové
Po dlhom klesaní cez lúky a lyžiarske svahy prichádzame do Kokavy nad Rimavicou. V nej boli voľakedy tiež sklárne aj papierne. Ťažili tu však aj zlato. Keď sme sa spýtali na zlatú minulosť Kokavy, miestna pani nám povedala, že zlato pripomína už len jedna spomienka. „Zostal po ňom len názov vrchu Bohatô. A z kedysi honosného kaštieľa Forgáčovcov komunisti urobili internát poľnohospodárskej a potom lesníckej školy, no dnes je z neho len ruina,“ ukáže Kokavčanka smerom k zrúcanine.

Z Kokavy stojí za to spraviť si zachádzku do Utekáča a vidieť na vlastné oči, ako smutne môže dopadnúť ďalšia slávna sklárska obec, ktorej kedysi úspešný závod dnes vyzerá ako po bombardovaní. Utekáč leží v údolí riečky Rimavice. Dnes je to hladová dolina. Tamojšie lesy boli bohaté na kremeň, z ktorého vyrábali sklársky piesok – surovinu potrebnú na výrobu skla. V Utekáči kedysi pracovali majstri z celej Európy. Sklárne Clara tu fungovali dvesto rokov. Keď po mečiarovskej privatizácii sklárske pece vyhasli, nezamestnanosť dosiahla takmer sto percent. Kto mohol, odišiel.

Za ďalším kopcom nás čaká ďalšia dolina a za ňou ďalší kopec. Takto prechádzame cez Klenovec do Hnúšte a z nej do Tisovca. Kedysi bohaté industriálne mestá dnes nemajú takmer žiadne fabriky, trpia zlou infraštruktúrou a vysokou nezamestnanosťou.

Napriek tomu sa Hnúšťa v roku 2013 dokázala zviditeľniť predraženými lavičkami v mestskom parku. Z eurofondov si osemtisícové mestečko vynovilo svoje centrum šialene drahými lavičkami od známeho talianskeho dizajnéra Antonia Citteria. Len za osem lavičiek, kovovú plastiku plameňa a preliezačky mesto zaplatilo vyše 151-tisíc eur a celý park stál až 720-tisíc. Únia projekt preplatiť odmietla.

Adam Záhorský

Rómska muzika a sladké buchty
Druhý deň finišujeme v dedinke Muráň, ktorá sa krčí pod strmými krasovými stenami Národného parku Muránska planina. Naším nocľahom je historická ubytovňa uprostred obce. Meštiansky dom z 19. storočia podľa domácich slúžil ako hostinec pre známe osobnosti, ktoré sa tam radi občerstvili a oddýchli si počas svojich ciest po Slovensku. Vraj medzi nich patril aj kráľ komikov Vlasta Burian, spisovateľka Terézia Vansová či samotný bulharský cár a miestny gróf Ferdinand Coburg, ktorý údajne prírodu Muránskej planiny veľmi miloval.

Z ošarpanej budovy dýcha atmosféra starých čias. Nie až také staré, no predsa len časy minulé pripomína aj krčma na jej prízemí s perfektne zachovaným nerezovým socialistickým výčapom vo výške pása, ktorý sa dnes už len tak ľahko nevidí.

Život Muráňu dodávajú spev a hudba rómskych muzikantov. Ich prenikavé a zamatovo zafarbené hlasy dokážu počas horúcej letnej noci vytvoriť magickú atmosféru aj na zastávke autobusu.

Krížom cez Veľkú lúku na Horehronie
Milý a pohostinný personál muránskej ubytovne nám ráno pripraví výbornú zalievanú kávu. Raňajky v Muráni sa však nemôžu začať nijako inak ako slávnymi muránskymi buchtami z nadýchaného kysnutého cesta a s bohatým výberom plniek. Podľa starého receptu od miestnej babičky sa v obci pečú už desaťročia.

Čaká nás posledný a výškovo najnáročnejší deň expedície. Na takmer sto kilometroch prekonáme viac ako 2 250 metrov. Aby sme stúpanie neodkladali, začíname zhurta cez divokú planinu národného parku. Bežná cesta z Muráňa na Horehronie cez Prednú horu bola stále neprejazdná pre rekonštrukciu, ktorá prebiehala po tom, ako pred rokom novú cestu zdevastovali prívalové dažde.

Naša obchádzka preto viedla po strmej trase popri zrúcanine Muránskeho hradu a cez muránsku Veľkú lúku. Tá je známa chovom koní tamojšieho plemena norik muránsky. Z netradičnej cesty si môžeme užiť výhľady na coburgovský zámok na Prednej hore a dedinu Muránska huta v doline pod horou.

Adam Záhorský

Hore Hronom, dolu Hnilcom – do Raja
Za hrebeňom nás už čaká Horehronie, ktoré stráži velikánska Kráľova hoľa. Pod ňou sa skrýva obec Telgárt a jeho unikátne technické pamiatky – špirálový železničný tunel Telgártska slučka s Telgártskym a Chramošským viaduktom.

Ospevovaná nízkotatranská Kráľova hoľa je zdrojom prameňov štyroch slovenských riek. Sú nimi Čierny Váh, Hnilec, Hornád a Hron. Ako stúpame čoraz vyššie od meandrov Hrona k jeho prameňu, prekonávame sedlo Besník, za ktorým nás už čaká dolina Hnilca. Ňou sme vstúpili do ďalšieho národného parku – Slovenského raja. Hnilcom sa necháme zviesť k Dobšinskej ľadovej jaskyni a ešte ďalej, takmer až do úžin Stratenského kaňonu. Pred ním sa však otočíme opäť na sever a mierime tichými lesnými zákrutami do sedla Kopanec. Jeho prekonaním nás dlhý zjazd na Spiš vyháňa z Raja a my mierime na Poprad.

Adam Záhorský

Cez Spiš na úbočie Tatier
Poprad je vstupnou bránou do Vysokých Tatier, ktoré nás už mámia vyčnievajúc spomedzi oblakov. Na záverečný výstup sa treba posilniť, a tak ochutnávame popradský Kamzík burger. Nebojte sa však, neobsahuje nič z tohto chráneného symbolu Tatier. „Kamzičou“ ingredienciou sú kozí syr a brusnice.

Z Popradu do Svitu vedie mimoriadne kvalitná cyklotrasa popri brehu rieky Poprad. Bicyklujúc po nej máme pred očami celý čas to, čo sme chceli vidieť – Gerlachovský štít. Niekde tam pod ním sa v kosodrevine skrýva náš cieľ, ktorým je Sliezsky dom vo výške 1 670 metrov nad morom.

​​Pomedzi baťovské tehličkové domy a fabriky Svitu prechádzame do nášho záverečného stúpania. Od Svitu cez Batizovce a Gerlachov je to do cieľa 15 kilometrov a takmer tisíc výškových metrov. Posledný úsek medzi Tatranskou Poliankou a horským hotelom Sliezsky dom zdoláme takmer 10-percentné prevýšenie na približne 700 výškových metroch. Sedemkilometrovú horskú prémiu zvládol najrýchlejší z nás za 38 minút. Ostatní sa povzbudzujeme a driapeme sa po strmej asfaltke hore, medzi tatranské štíty. Hrdo sa až do cieľa vyškriabali všetci z nás – tridsiatnici aj šesťdesiatnici, partia kamarátov a našich otcov.

Adam Záhorský

Pri pätách našej najvyššej hory
Cyklistická púť od Dunaja k Tatrám sa skončila pri vodách Velického plesa, pod masívom Gerlachu. Unavené telá sa dočkali regenerácie v saune a vo vírivke horského hotela a oddýchnuté hlavy sa pokochali výhľadom na tatranskú hviezdnu oblohu. Táto reportáž by mala byť inšpiráciou k tomu, že aj u nás doma sa dá stále zažiť niečo výnimočné a nové. Stačí len byť trošku kreatívny a nebáť sa objavovať aj tie menej známe miesta Slovenska. A cestou dole nezabudnite na výmole!

Adam Záhorský

01 - Modified: 2024-11-21 12:39:08 - Feat.: - Title: Dodávky elektriny zo Slovenska na Ukrajinu tento rok výrazne stúpli 02 - Modified: 2024-11-20 23:00:00 - Feat.: - Title: Útok na dáta v ambulancii? Už sa to deje 03 - Modified: 2024-11-20 09:27:28 - Feat.: - Title: Keď Fico povedal, že Žiga môže parlament riadiť až do volieb, nemuselo to byť len tak 04 - Modified: 2024-11-19 23:00:00 - Feat.: - Title: Ako dobrá môže byť pre Slovensko tá „zlá“ Zelená dohoda 05 - Modified: 2024-11-19 18:02:40 - Feat.: - Title: Vzťahy medzi Slovákmi a Čechmi nenarušia žiadne vládne nedorozumenia, zhodli sa Pellegrini s Klausom
menuLevel = 2, menuRoute = focus/publicistika, menuAlias = publicistika, menuRouteLevel0 = focus, homepage = false
21. november 2024 20:24