Je príznačné, že sa blížiaci summit skupiny G20 koná práve v Pittsburghu, v starom priemyselnom centre rozvinutej priemyselnej krajiny, lebo agendu posilňovania finančných systémov mohli určovať práve rozvinuté krajiny. Rozvíjajúce sa trhy toho okrem škodoradosti priniesli málo k rokovaciemu stolu. Spojené štáty kladú dôraz na vyššie kapitálové požiadavky. Európania presadzujú reformu praxe odmeňovania vo finančnom sektore. Oba návrhy síce majú svoje opodstatnenie, avšak je prinajmenšom pochybné, či to bude stačiť na stabilizáciu našich nebezpečne nestabilných finančných systémov.
Čím môžu rozvíjajúce sa trhy k tejto agende prispieť, je, mierne povedané, nejasné. Až doteraz sa len veľmi málo vyjadrovali k otázke, ako by reformovali finančné systémy. Môžu tvrdiť, že to nie je ich problém - že kríza z uplynulých dvoch rokov mala ťažisko v rozvinutých ekonomikách, a že práve finančné systémy týchto krajín je potrebné napraviť.
Agenda prerokúvaná v Pittsburghu však bude zlepšovať či zhoršovať nielen podobu finančných systémov v USA a v Európe, ale i globálny finančný systém. Finančné trhy sú príliš integrované - a integrované aj zostanú, či sa nám to páči alebo nie - než aby akékoľvek ustanovené pravidla nemali hlboký dosah i na rozvíjajúce sa trhy. Čína, Brazília a Rusko predložili ambiciózne návrhy, ktoré môžu priniesť ovocie za 10 a 20 rokov, a to zreálniť medzinárodnú menu zo "zvláštnych práv čerpania“ Medzinárodného menového fondu. Nepovedali však, ako by reformovali finančné systémy a politiku teraz.
Prvoradou prioritou by mali byť medzinárodné banky. Medzinárodný režim pod vedením MMF a OECD až doteraz vyvíjal na jednotlivé krajiny tlak, aby umožnili vstup zahraničných bánk na svoj trh. Bolo by pochopiteľné, keby rozvíjajúce sa trhy odvtedy, čo uvideli v správaní zahraničných bánk hlboké problémy, teraz trvali na domácom vlastníctve a kontrole finančných inštitúcií.
Nerozlišujúca politika by však bola chybou. Napriek obavám, že sa zahraničné banky pri prvom náznaku problémov dajú na útek, tieto banky si v priebehu súčasnej krízy v skutočnosti zachovali pozoruhodnú mieru podpory svojich dcérskych spoločností na rozvíjajúcich sa trhoch. Za inak rovnakých podmienok sa cezhraničné pôžičky v krajinách s významnou prítomnosťou zahraničných bánk znížili menej než na rozvíjajúcich sa trhoch, kde zahraničné vlastníctvo bánk nebolo dominantné. Keby nič iné, museli totiž domáce banky, ktoré majú hlbšie do vrecka, s väčšou pravdepodobnosťou obmedzovať pôžičky.
Niekto môže namietať, že pobaltské štáty a krajiny z juhovýchodnej Európy mali šťastie, že na ich trhy vstúpili zodpovedné švédske a rakúske banky, a nie ich toxické americké a britské protiklady. Táto poznámka však ukazuje, čo je naozaj potrebné: režim, ktorý bude definovať, ktoré podmienky musia byť splnené, kým banky z určitej krajiny získajú prístup na zahraničné trhy.
Domovská krajina musí stanoviť maximálnu úroveň zadlženia, obmedziť prijateľné praktiky s likviditou a financovaním a mať režim rozpletania zložitých finančných inštitúcií. Inak by rozvíjajúce sa trhy mali mať možnosť vyhlásiť, že banky z danej krajiny nebudú môcť na ich trh vstúpiť.
Druhou prioritou rozvíjajúcich sa trhov by mala byť definícia prísneho štandardu pre reguláciu zahraničných bánk po ich vstupe na tieto trhy. Neprihliadajúc na iné pozitívne aspekty je prítomnosť zahraničných bánk spojená s menovou nerovnorodosťou. V strednej a vo východnej Európe rozšírili zahraničné banky firemné úvery, úvery domácnostiam a úvery na nákup automobilov denominované v eurách a vo švajčiarskych frankoch aj na firmy a domácnosti s príjmami v miestnej mene, čo zvýšilo finančné ťažkosti firiem a domácností, len čo sa miestne meny zrútili. Keď rakúski, talianski a švajčiarski regulátori videli, že aktíva a záväzky ich bánk sú v ich vlastnej mene, pozerali sa inam.
Z toho vyplýva, že rozvíjajúce sa trhy by mali podnecovať vstup zahraničných bánk, ale súčasne by mali striktne regulovať ich miestne úverové praktiky. A pretože by prísna regulácia v prípade jednostranného zavedenia mohla spôsobiť, že sa zahraničné banky určitej krajine jednoducho vyhnú, musia rozvíjajúce sa trhy vytvoriť jednotný front.
A napokon platí, že rozvíjajúce sa trhy potrebujú zdvojnásobiť úsilie o vybudovanie trhov cenných papierov, samozrejme na miestnej báze. V krajinách s rozvinutejšími trhmi cenných papierov mala kríza menej nepriaznivé dosahy, keďže si veľké firmy udržali prístup k nebankovým zdrojom financií.
Otvorenie týchto trhov zahraničným investorom, čo bola prevládajúca stratégia ich rozvoja, však bolo dvojsečnou zbraňou. Južná Kórea, ázijská krajina s najväčším podielom zahraničných investícií na svojom trhu cenných papierov, zažila najprudší pokles cien a menových kurzov, pretože investori - hlavne hedgeové fondy - boli nútení sa oddlžiť a previesť prostriedky späť do svojej krajiny.
Podnecovanie zahraničných investorov na účasť je rýchla cesta k naštartovaniu aktivity na miestnom trhu cenných papierov. Nedávna skúsenosť však naznačuje, že najrýchlejšie neznamená najlepšie. Súčasťou nového medzinárodného režimu by mali byť i regulačné opatrenia obmedzujúce účasť zahraničných subjektov na rozumnú úroveň. Budúci summit skupiny G20 sa bude konať v Južnej Kórei. Rozvíjajúce sa trhy by sa mali už teraz pripravovať na to, že sa na ňom prihlásia o slovo.
Citát: Je príznačné, že sa blížiaci summit skupiny G20 koná práve v Pittsburghu, v starom priemyselnom centre rozvinutej priemyselnej krajiny, lebo agendu posilňovania finančných systémov mohli určovať práve rozvinuté krajiny. Rozvíjajúce sa trhy toho okrem škodoradosti priniesli k rokovaciemu stolu málo.
Copyright: Project Syndicate, 2009.
www.project-syndicate.org
BARRY EICHENGREEN profesor ekonómie a politológie na Kalifornskej univerzite v Berkeley Eichengreen bol odborným poradcom MMF v rokoch 1997–1998. Venuje sa výskumu histórie a súčasného fungovania MMF. Jeho najznámejšie dielo je Zlaté okovy: zlatý štandard a veľká depresia. |