Počas uplynulých piatich rokov sa zdalo, že najväčší problém USA predstavujú rastúce dlh a deficity. Úctyhodní ľudia neustále varovali pred tým, že sa čoskoro staneme ďalším Gréckom. Postupom času sa ale táto téma z médií vytratila a ukazuje sa, že išlo o planý poplach. Rozpočtová kancelária Kongresu CBO očakáva, že federálny deficit tento rok dosiahne 2,8 percenta HDP, v roku 2009 sa pritom vyšplhal až na 9,8 percenta. Je pravda, že aj súčasné deficity znamenajú ďalší rast dlhu, ale ekonomika rastie tiež, takže pomer dlhu k HDP by mal v nasledujúcich desiatich rokoch zhruba stagnovať.
V dlhšom období by sa mala miera zadlženia začať zhoršovať, čo je dôsledok starnutia populácie a jeho vplyvu na Medicare a systém sociálnej podpory. Došlo však k prudkému poklesu nákladov na zdravotnú starostlivosť, ktoré predtým hrali hlavnú úlohu v čiernych dlhových scenároch. V roku 2039, teda za celé štvrť storočie, by mal dlh v pomere k HDP dosahovať úrovne, ktorá neprekročia mieru zadlženia dosiahnutú na konci druhej svetovej vojny. CBO tiež očakáva, že výnosy vládnych dlhopisov zostanú nízko a nebudú sa pohybovať výrazne vyššie, než je tempo rastu celej ekonomiky. To opäť oslabuje riziko dlhovej špirály, v ktorej by rastúca dlhová služba tlačila dlh vyššie a vyššie.
Rastúci dlh ale určite nie je ničím pozitívnym. Čo by sme teda mohli proti tomuto rastu urobiť? Stačilo by prekvapivo málo. CBO odhaduje, že pre stabilizáciu súčasného pomeru dlhu k HDP by stačilo zníženie vládnych výdavkov alebo zvýšenie daní o 1,2% HDP. Ak by sme s takýmto krokom čakali do roku 2020, jednalo by sa o 1,5% HDP. S ohľadom na negatívny postoj republikánov ku všetkému, čo súčasný prezident navrhne, je takýto krok v súčasnosti ťažko uskutočniteľný. Z hľadiska ekonomiky ale nejde o nič prevratné. Krátko povedané, dlhová apokalypsa sa nekoná.
Ale počkať. Čo možná strata dôvery? Bol tu celý rad varovaní, že je za dverami. Po niektorých z nich dokonca nasledovalo sklamanie z toho, že k ničomu nedošlo. Napríklad Alan Greenspan varoval pred ďalším Gréckom a potom hovoril o "poľutovaniahodnej" absencii vyšších sadzieb a inflácie. Možno, že Spojené štáty, ktoré si požičiavajú vo vlastnej mene a preto im hotovosť nemôže dôjsť, nakoniec nie sú druhým Gréckom. Dlhová kríza sa v skutočnosti nekoná. Je ale ťažké vyhnúť sa dojmu, že celá dlhová panika mala nejaký politický zámer. Teda že ju ľudia používali ako nástroj útoku proti Medicare a zmenám v oblasti sociálneho zabezpečenia. Títo ľudia naozaj napáchali veľké škody a odviedli pozornosť od skutočných problémov, ako je devastujúca nezamestnanosť, zlá infraštruktúra a ďalšie.
Autorom textu je držiteľ nobelovej ceny za ekonomiku Paul Krugman.