Prezidentský kandidát francúzskych socialistov Benoit Hamon je ďalším zo zástupu, ktorý prichádza s tézou, že roboty berú ľuďom prácu. Tento „fenomén“ navrhuje vyriešiť tak, že zdaní roboty a zavedie nepodmienený príjem na úrovni 750 eur, aby to vykompenzoval.
Realita však ukazuje, že tento fenomén zatiaľ existuje tak maximálne v jeho hlave (a v hlavách jemu podobných). Podľa Medzinárodnej federácie robotiky bolo v roku 2015 na pracovníka vo výrobe suverénne najviac robotov Južnej Kórei (viď graf nižšie), na druhom a treťom mieste sa umiestnili Japonsko a Nemecko. Čuduj sa svete, aktuálna miera nezamestnanosti v Kórei je 3,6%, v Japonsku 3,1% a v Nemecku 3,9%. Sú to jedny z najnižších mier nezamestnaností na svete. By ma teda zaujímalo, odkiaľ majú Hamon a spol., že roboty majú za následok vyššiu nezamestnanosť.
Naopak, tento vývoj je konzistentný s tým, že technologický pokrok uvoľňuje prácu pre produktívnejšie činnosti. Podľa ekonomického historika Brada DeLonga z univerzity v Berkeley (ktorý je mimochodom prominentným americkým ľavicovým ekonómom) nie sú takéto štrukturálne zmeny na trhu práce v dôsledku pokroku ničím novým. V histórii ľudstvo prekonalo už minimálne štyri takéto masové zmeny na trhu práce:
- Vznikom poľnohospodárstva a chovu výrazne klesol dopyt po lovcoch a zberačoch
- Domestikáciou koňa výrazne klesol dopyt po nosičoch ťažkých materiálov
- Vynález hnojív rapídne znížil percento pracovnej sily v poľnohospodárstve
- Vynález energie rapídne znížil percento pracovnej sily v domácich remeslách
Aktuálne sme niekde na konci piatej fázy, kedy automatizácia výrazne znížila počet pracovných miest vo výrobe (vôbec to nie je Činou, ako tvrdia Trumpovci, ale percento pracovných miest vo výrobe dlhodobo klesá celosvetovo). A sme niekde na prahu ďalšej fázy, kedy automatizácia prichádza vo výraznejšej miere aj do sektora služieb. Minulé štrukturálne zmeny na pracovnom trhu žiadnu masovú nezamestnanosť nevyvolali, naopak uvoľnili namáhavú a rutinnú prácu pre odvetvia s vyššou pridanou hodnotou, teda priniesli viac bohatstva.
Pre toto tvrdenie si môžeme urobiť aj skúšku správnosti, krajiny kde posledné dve štrukturálne zmeny na trhu práce spomínané vyššie prebehli len v malej miere (t.j. väčšina ľudí stále pracuje v poľnohospodárstve a v domácich remeslách), sú tými najchudobnejšími (nachádzajú sa prevažne v Afrike a Ázii). Naopak, krajiny, kde má technologický pokrok najvyšší dopad na trh práce (už spomínané Kórea, Japonsko a Nemecko), patria medzi najbohatšie a majú nižšiu nezamestnanosť než krajiny, kde bol technologický pokrok pomalší. História teda naznačuje, že robotizácie sa netreba báť.
Blúznenie o robotoch určite nepomôže hladkému priebehu týchto zmien na trhu práce. Novšie technológie si vyžadujú vzdelanejšiu kvalifikovanejšiu pracovnú silu, čiže keď už sa bavíme o nejakých potrebných opatreniach, tak je to reforma školských systémov smerom k tomu, aby školy produkovali ľudí s lepšími IT znalosťami a viac ľudí schopných pracovať vo výskume a vývoji, plus väčší dôraz by mal byť kladený na celoživotné vzdelávanie.
Vráťme sa ešte do Francúzska. Systém, ktorý vo vysokej miere ochraňuje zamestnancov nie je príliš naklonený nový investíciám. Situáciu ešte viac zhoršuje euro, keďže pri nemožnosti tento konkurenčný deficit v rámci jednotného trhu EÚ riešiť slabšou menou, je Francúzsko niekde na konci zoznamu potenciálnych
krajín pre investorov, ktorí plánujú vytvoriť pracovné miesta v EÚ.
Ďalším efektom je to, že silná ochrana zamestnancov vytláča z trhu práce mladých. Nezamestnanosť mladých vo Francúzsku je ešte vyššia ako u nás (aktuálne 26,2% vs. 20,4%). To vysvetľuje vyššiu politickú podporu euroskeptických síl u mladej generácie, ktorá je podstatne vyššia ako vo väčšine ostatných krajín EÚ, kde sú euroskeptickejšie skôr staršie generácie (viď. BrExit). Ostatne, podpora Le Penovej je vyššia v regiónoch s vyššou nezamestnanosťou a nie v regiónoch, kde je viac pracovníkov z iných krajín či moslimov.
Celé toto divadlo so zdanením robotov zo strany francúzskych socialistov, ktorí sú v prvom rade zodpovední za vysokú nezamestnanosť, nie je ničím iným ako hádzaním viny na externého nepriateľa. Veď prečo nie, roboty voliť nemôžu.