Idea používať peniaze je stará niekoľko tisícročí. Čo kedysi bolo len potvrdením o uskladnenom obilí v sýpke, sa cez striebro a zlato vyvinulo až do dnešnej formy kovu a papierov, ktoré sú kryté sľubom, teda dobrým menom. Akúkoľvek formu však hotovosť bude mať, tak ľahko sa jej nezbavíme. Jedine, že by sme chceli obetovať svoju slobodu. Možnosť zrušiť hotovosť sa v rozvinutých krajinách naskytla vďaka elektronizácii finančných prostriedkov. Bežný človek má dnes prakticky možnosť vôbec neplatiť hotovosťou, pričom platobné terminály na kreditné a debetné karty sa postupne objavujú aj v stánkoch s ovocím.
Jasné výhody?
Rast popularity elektronických platieb je pochopiteľný. Sú pohodlnejšie pre spotrebiteľa aj pre obchodníkov, ktorí sa nemusia obávať nedostatku hotovosti. Sú likvidnejšie, transparentnejšie a okrem mnohého iného sú aj jednoduchšie účtovateľné. Tešiť sa môže dokonca aj štát, vďaka elektronickým transakciám má väčšiu istotu, že platby za tovary či služby budú riadne zaevidované, a teda aj zdanené. V neposlednom rade by zrušenie hotovosti pomohlo v boji proti nelegálnym aktivitám.
Potreba hotovosti sa tak zdanlivo vytráca. John Cryan, jeden z dvoch generálnych riaditeľov Deutsche Bank, dokonca na tohtoročnom Svetovom ekonomickom fóre v Davose vyhlásil, že približne o dekádu hotovosť už pravdepodobne nebude existovať. Proti tomuto tvrdeniu sú však posledné dáta od Banky pre medzinárodné zúčtovanie. Celkový objem hotovosti, ako aj podiel hotovosti k HDP v obehu v rozvinutých krajinách ako Veľká Británia, Japonsko alebo v eurozóne ako celku rastie.
Smartfóny či nové platobné technológie tak papierové peniaze neprebíjajú. Zatiaľ. V ostatnom období za to môže nedôvera spotrebiteľov k finančnému systému, pričom veľké množstvo chudobných domácností stále nepoužíva banky. Nepomáhajú ani nízke sadzby, ktoré znižujú motiváciu držať peniaze na bankových účtoch. Bankovky vysokej denominácie zároveň ostávajú veľmi populárne u kriminálnikov či u daňových podvodníkov.
Začne sa to päťstovkou?
Mnohí sa preto môžu čudovať, prečo sa ECB rozhodla vydať bankovku v denominácii až 500 eur. Na porovnanie najvyššia americká bankovka v obehu má nominálnu hodnotu 100 dolárov. Vo Veľkej Británii je to len 50 libier, pričom bežne v obehu vidieť maximálne 20-librovú bankovku. Asi najlogickejším vysvetlením je, že EÚ a jej centrálna banka sa na prelome tisícročí v prvom rade snažili spopularizovať euro ako menu. Tým však túto menu vďaka veľkej denominácii hotovosti spravili de facto populárnou aj na nelegálne aktivity. Ministri financií EÚ si akosi až teraz uvedomili, že 500-eurová bankovka sa používa viac na uchovanie hodnoty ako na platenie. Podľa Europolu, európskej policajnej agentúry, 500-eurová bankovka napriek svojmu nízkemu verejnému profilu tvorí asi tretinu všetkých eurobankoviek v obehu.
Francúzsko dokonca po teroristických útokoch znížilo limit pri hotovostných platbách od septembra minulého roka z 3 000 na 1 000 eur, pričom vklady či výbery hotovosti v objeme väčšom ako 10-tisíc eur sú automaticky kontrolované. Inak povedané, cieľom obmedzenia hotovosti je naša ochrana. Lenže táto „ochrana“ so sebou nesie aj veľké nevýhody v podobe obmedzenia našej slobody.
Nielen monitorovanie platieb
Ovládať peniaze v praxi znamená mať aj moc nad tými, ktorí nimi platia. Ako nám ukázala história, zmeny foriem či podstaty peňazí sú motivované istými mocenskými záujmami. Krásnym príkladom z našej histórie môže byť menová reforma z roku 1953. Aj zavedenie eura sledovalo upevnenie pozície Bruselu v snahe dosiahnuť čoraz bližšiu Úniu. Ako argumentuje Nicolas Jabko v štúdii pod názvom Skrytá tvár eura (2010): „Spoločná mena je sama osebe tým najdrzejším vyjadrením tvoriacej sa federálnej moci na európskej úrovni.“
Nesmieme však zabúdať, že euro so sebou prinieslo aj veľa výhod a cieľom tohto príspevku nie je argumentovať za prijatie či proti prijatiu eura, ale poukázať na moc, akú tvorcovia či tí, ktorí stoja za formou peňazí, majú. Dohľad štátu nad tým, čo, kde a kedy kupujeme, je pre zákon dodržiavajúcich občanov len ďalším krokom k rušeniu ich slobôd. Zrušenie hotovosti a elektronizácia financií by so sebou niesla nielen riziko obťažovania zo strany štátu, ale aj operačné a bezpečnostné riziko. Výpadok systémov, elektriny či internetu by za absencie fyzického platidla mohlo priniesť neželané následky. Okrem kontroly nad finančnými transakciami či operačného rizika spojeného so zrušením hotovosti by si v bezhotovostnom svete pomohli aj centrálne banky. Vo veľkej miere však na úkor spotrebiteľa.
Centrálne banky – efektívnejšia menová politika
Zrušenie hotovosti by umožnilo centrálnym bankám efektívnejšie narábať so sadzbami. Keďže záporné sadzby nemajú vplyv na hotovosť, ich implementácia sa čiastočne míňa účinku. Zrušenie hotovosti by tak spravilo záporné sadzby výrazne účinnejšou zbraňou a práve existencia hotovosti im znemožňuje ísť do pravdepodobnejšie efektívnejšieho záporného teritória. Willem Buiter z Citibank vo svojej analýze tvrdí, že počas finančnej krízy podľa Taylorovho pravidla mala byť sadzba FED-u na úrovni -6 percent, a nie iba tesne nad nulou. Ideu zrušenia hotovosti na zlepšenie efektivity monetárnej politiky centrálnych bánk zatiaľ nikto vehementne nepresadzoval, okrem W. Buitera však na ňu už poukázali aj významní ekonómovia, napríklad Andy Haldane, hlavný ekonóm Bank of England, či harvardský ekonóm Kennteth Rogoff. Zatiaľ sa takáto myšlienka zdá byť pritiahnutá za vlasy, no čím dlhšie tu budú negatívne sadzby, tým je pravdepodobnejšie, že „nemysliteľné“ návrhy sa stanú skutočnosťou a elektronické financie dostanú zelenú.
V prípade úplného zrušenia hotovosti by však záporné sadzby znamenali, že centrálna banka by prakticky „likvidovala“ peniaze. Finančné prostriedky by sa jednoducho v nominálnom vyjadrení začali zmršťovať. Ekonomické subjekty by tak, prirodzene, hľadali náhradu. Prvým variantom by bol barter, následne by si trh pravdepodobne na zlepšenie likvidity vytvoril nejakého uchovávateľa hodnoty, napríklad vzácny kov. Tento proces je nám už z histórie známy, a teda spoločnosť by sa prirodzeným vývojom vrátila späť k hotovosti.
Aj v prípade, že by sadzby centrálnych bánk boli kladné, potreba hotovosti by sa celkom nevytratila. Aspoň nie u tých, ktorí si cenia svoju slobodu. Pred tým nedávno varoval aj bývalý český prezident a ekonóm Václav Klaus, ktorý za zrušením hotovosti vidí deliberalizáciu, a teda zbavovanie spotrebiteľa či občana jeho slobody. Zrušenie hotovosti by podľa V. Klausa umožnilo štátu, a teda Európskej únii „úplnú kontrolu nad ekonomickou činnosťou všetkých účastníkov trhu, teda spotrebiteľov“. Ako aj V. Klaus dodáva, je veľmi málo pravdepodobné, že by sa niečo takéto podarilo. Ľudia si svoju slobodu cenia viac ako štátnu (ne)istotu.
Monitorovaním toho, čo kupujeme, budú mať obchodníci možnosť byť lepšie pripravení na požiadavky zo strany zákazníka, keďže budú schopní rýchlejšie a efektívnejšie reagovať na jeho dopyt. Zrušenie hotovosti možno pomôže aj v boji proti terorizmu či proti daňovým únikom. Naše životy tak môžu byť o niečo pohodlnejšie, bezpečnejšie. Budú však slobodnejšie?