Keď meny vädnú Ľuboš Pavelka, ekonóm Rok 2014 pre slovenskú ekonomiku je spojený s bilancovaním nielen uplynulých dvanástich mesiacov, ale aj zhodnotenie päťročného obdobia, kedy je u nás zákonným platobným prostriedkom euro. Mnoho polemík v tejto súvislosti pramení z dilemy, či nám euro prinieslo viac výhod, alebo naopak jeho prijatie bolo unáhlené. V Českej republike si dnes väčšina myslí, že ekonomike sa lepšie darí s českou korunou ako by tomu bolo s eurom. Pokiaľ v roku 2009 meny krajín V4 výraznejšie oslabili, Slováci sa krátko tešili z toho, že na účtoch, či v peňaženkách majú peniaze, ktorými platí viac ako 320 miliónov obyvateľov Európy.
Eufóriu zo zavedenia eura však v tom istom časovom momente vystriedali obavy z dopadov finančnej a následne hospodárskej krízy. Tá dnes prerástla do dlhovej krízy ekonomík a neschopnosti krajín periférie eurozóny požičiavať si na medzinárodných trhoch peniaze od investorov ochotných kupovať štátne dlhopisy krízou zmietaných krajín. Zavedenie eura na Slovensku sa u nás zo začiatku spájalo s nádejou, že vstupujeme do excelentného klubu krajín s pevnou menou, hoci sme eurom začali platiť s vedomím, že v eurozóne sme iba chudobným príbuzným. Každá minca má dve strany, rovnako ako je tomu so zavedením eura v prvej krajine bývalého zoskupenia RVHP. Pri zavedení spoločnej európskej meny sme predbehli aj Českú republiku, kde na rozdiel od Slovenska by euro odmietla nadpolovičná väčšina obyvateľstva.
Slovensko nahradenie koruny eurom považovalo za veľký úspech, ktorý predpoklad predchádzajúce splnenie tzv. maastrichtských kritérií. Niet pochýb o tom, že sme ich na rozdiel od Grécka splnili aj bez švindľovania s účtovníctvom verejných financií, ako tomu bolo predtým v Grécku. Slovenská ekonomika pocítila hneď v roku 2009 odstránenie nástrojov monetárnej politiky vlastnej centrálnej banky. Pokiaľ česká, poľská a maďarská mena dočasne oslabili a vytvorili tak stimul pre podporu exportu, u nás sa firmy trápili viac ako v okolitých štátoch s poklesom dopytu po nimi vyrábaných tovaroch a poskytovaných službách. Negatívne skúsenosti a rozčarovanie z eura zistili najskôr obchodníci v prihraničných oblastiach a tiež slovenskí hotelieri. Slovenské strediská cestovného ruchu sa najmä pre početnú českú a poľskú klientelu stali príliš drahé.
Množstvo Slovákov po zavedení eura začalo tiež porovnávať ceny u nás a v iných krajinách eurozóny a došlo k presvedčeniu, že najmä potraviny, benzín a drogériu treba nakupovať v zahraničí. Silnú menu v peňaženkách si tak pochvaľovali iba majitelia úspor na kontách spolu so zamestnancami, ktorí nestratili v dôsledku krízy prácu. Päť rokov s eurom znamená pre Slovensko zároveň aj päť rokov života s krízou.
Napriek tomu, že sme v roku 2009 ani 2010 nemuseli zachraňovať na rozdiel od mnohých iných štátov EÚ svoje banky pred bankrotom z peňazí daňových platiteľov, kríza sa podpísala pod výrazný rast deficitov našich verejných financií. Napriek očakávaniam ekonómov, že krajina by mala začať viac šetriť a pripraviť sa na vyššiu nezamestnanosť, menší výkon ekonomiky meraný výškou HDP a pokles domácej spotreby, šetrenia v oblasti verejných financií sa neudiali. Výsledkom ignorovania reality v rokoch 2009 a 2010 bol prudký rast deficitu a zadlžovania krajiny.
Päť rokov s eurom pre Slovensko znamená zdvojnásobenie výšky verejného dlhu, rast nákladov na jeho obsluhu v podobe úrokov z dlhu, ktoré už dnes dosahujú 1,4 mld. eur ročne a nutnosti nasadenia úsporných opatrení, ktoré zvyšujú daňovo- -odvodové zaťaženie v krajine. Zavedenie eura pre Slovensko znamenalo pokles úrokov z úverov a dlhopisov v eurách v porovnaní s obdobím, keď platidlom bola slovenská koruna. To pomohlo štátu v úsporách nákladov na obsluhu štátneho dlhu, firmám úsporu úrokov, ktoré by platili z úverov bankám. Nižšie úroky pocítilo neskôr aj obyvateľstvo vo forme lacnejších pôžičiek, ale aj úročenia vkladov v bankách, či zhodnotenia investícií v podielových fondoch Obavy ekonómov, či časti skeptických politikov, že euro prinesie iba drahotu, sa nenaplnili. Pretavenie hospodárskej krízy do dlhovej krízy čoraz zadlženejších krajín eurozóny si najviac odnieslo Grécko a Cyprus. Pri zavádzaní eura sa o tom, čo je to zdieľanie dlhu a solidarita krajín eurozóny, vôbec nediskutovalo.
Euro sme si v zásade na Slovensku ani nestihli vychutnať a už nastali problémy krajín periférie eurozóny, na konci ktorých sú záchranné mechanizmy iných členských krajín, ktoré obnažujú skutočný rub spoločnej európskej meny. Na Slovensku najmä vďaka expanzii krízového vývoja a zníženého dopytu nenarástla ani cenová bublina realít, ani skokové zvyšovanie cien spojené s psychologickým efektom ich zaokrúhľovania. To nastalo najmä v štátoch, kde vlády neprijali pri zavedení eura dostatočné legislatívne opatrenia voči neserióznym obchodníkom. Slovensko nedokázalo v dostatočnej miere využiť výhody eura aj vďaka nízkej finančnej gramotnosti, ktorá má historické súvislosti a komunikačných bariér spojených s využívaním bankových a investičných služieb v mene euro od poskytovateľov z iných krajín EÚ. Objem cezhraničných platieb retailových zákazníkov v mene euro v Európskom hospodárskom priestore je zatiaľ veľmi malý, napriek tomu, že platby v eurách sú považované za tuzemské prevody, ktoré nie sú samostatne spoplatňované.
Zrušenie transakčných nákladov pri prevode peňazí v eurách sa tak doposiaľ nestretlo so širším využitím dokonca ani v prípade generácie mladých s dobrými zručnosťami v oblasti informačných technológií a jazykovou výbavou. Euro malo pomôcť znížiť rozdiely medzi jednotlivými krajinami EÚ. Zavedenie eura však zároveň znamená, že slabšie ekonomiky musia pridať aj v oblasti zvyšovania produktivity práce, konkurencieschopnosti ekonomík bez toho, aby tieto išli na úkor vyššieho rastu dlhov, ako je tomu v krajinách jadra eurozóny ( najmä SRN, Holandsko, Rakúsko, Francúzsko).
Euro je dobrý projekt pre zodpovedné krajiny so zodpovednými politikmi, ktorí sociálne štandardy v krajinách neudržiavajú iba vďaka nárastu verejných dlhov. Ktorí zodpovední ekonóm MMF, Svetovej banky alebo EÚ verejne kritizoval horúčkovité zbrojenie Grécka, financované iba na dlh a neochotu tamojších vlád zvýšiť DPH na potraviny, ktorá až do roku 2011 bola vo výške 6 %? Pre ilustráciu treba povedať, že výdavky Grécka na zbrojenie každoročne predstavovali asi 6- 7 násobok toho, čo v pomere k HDP na obranu dávajú neutrálne štáty Rakúsko alebo Švajčiarsko. V roku 2011, keď Grécku už nechceli investori požičať peniaze za primeraný trhový úrok, predali nemecké zbrojovky do Grécka tanky na leasing! V roku 2012 sa pritom na riadenom bankrote krajiny museli podieľať predovšetkým súkromní investori. Mať spoločnú menu s krajinami, kde rozpočtová zodpovednosť je iba fraškou v očiach tamojších vládnych predstaviteľov, si vyžaduje neustále obete v podobe zostrihávania výdavkov u tých, ktorí sa na nezaplatené účty dlhovým hriešnikom musia poskladať. Naše verejné financie sú naozaj skromné.
Ak by sme mali dnes na Slovensku odmeňovať zamestnancov vo verejnej a štátnej správe na úrovni krajín periférie eurozóny, museli by sme onedlho počítať s explóziou verejného dlhu v kombinácii s vysokými úrokovými prirážkami, ktorými by nás investori vytrestali pri nakupovaní našich dlhopisov. Ak priemerný dlh krajín eurozóny je bezmála 90 % HDP, znamená to, že sme pri prijatí spoločnej meny nastúpili do nesprávneho vlaku, kde miesta v 1. triede už obsadili tí, čo prišli skôr... Euro malo napomôcť Slovensku byť lídrom pri lákaní nových investorov. Výhody spoločnej meny, odstránenie kurzových rozdielov a zjednodušenie účtovníctva a úspora v transakčných a konverzných nákladoch spojených s menami, zatienili negatívne skúsenosti firiem v SR s predraženou elektrinou a ťažkopádnym súdnictvom.
Podľa medzinárodných prehľadov je u nás problémom predovšetkým vymožiteľnosť práva, napriek vysokému počtu sudcov na počet obyvateľov krajiny. Problémom je prílišná ústretovosť k porušovateľom zákona, kvalita legislatívy s vyústením do početných súdnych prieťahov. Silnejšie euro je spájané s nižšou mierou autonómneho správania sa jednotlivých ekonomík. Tolerovanie praktík niektorých členov EÚ ako daňových rajov, neumožňuje iným štátom spoločenstva adekvátne konsolidovať verejné financie formou lepšieho výberu daní. Suverenita štátov EÚ nemôže ísť na úkor bezpečnosti a udržateľnosti spoločnej európskej meny. Ak tomu tak nebude, čaká nás vynútená solidarita medzi krajinami eurozóny spojená s oslabením spoločnej meny a jej následný rozpad.