V USA bolo záťažové testovanie bánk jedným z kľúčovým momentov krízy. Regulátori sa pozreli do kníh 19 najvýznamnejších bánk, ktorým vypočítali kapitál potrebný na krytie strát pri prípadnom negatívnom vývoji ekonomiky. 10 z 19 bánk týmto testovaním neprešlo a regulátori im nariadili zaobstarať si 75 mld. dolárov nového kapitálu. Kým tak neučinili, ich výplaty dividend boli výrazne obmedzené a peniaze zo ziskov išli prevažne na posilnenie kapitálu namiesto ich výplaty akcionárom. Tento krok, ktorý aspoň čiastočne poodhalil, ako na tom banky sú, a nariadil im navýšenie kapitálu, prispel výrazným spôsobom k obnove dôvery v americké finančné inštitúcie.
EÚ sa pokúsila v snahe obnoviť dôveru v problémové finančné domy tento krok zreplikovať. Dopadlo to však úplným fiaskom. Pritom to zo začiatku vyzeralo dobre. Európski regulátori sa zamerali na širšie spektrum bánk a do prvého testovania v roku 2010 zaradili až 91 bánk. Kritériá však určili veľmi mierne, kým v USA odhalili diery v kapitáli najväčších bánk, v Európe testovaním neprešlo len zopár menších nemeckých a španielskych bánk, ktorým dokopy chýbal kapitál v objeme 3,5 mld. eur. Navyše štyri mesiace po tom, čo záťažovým testovaním pohodlne prešli írske banky Allied Irish Banks a Bank of Ireland, požiadali o pomoc štátu.
Druhé záťažové testovanie v roku 2011, ktoré malo už byť objektívnejšie, skončilo ešte horšie. Ani nie niekoľko týždňov po jeho výsledkoch, ktorého výsledky ukázali, že európsky bankový systém je zdravý a že len osem drobných európskych bánk potrebuje dohromady 2,5 mld. eur nového kapitálu, musela byť zachraňovaná Dexia. Tá pritom z 90 testovaných bánk skončila na 13 mieste a medzi veľkými bankami dokonca na prvom. Testami prešla aj už skrachovaná cyperská Laiki Bank.
Po týchto dvoch zbytočných šaškárňach za peniaze európskych daňových poplatníkov teraz regulátori chystajú tretie hodnotenie stavu bánk. Podľa dokumentu zverejneného v minulom týždni už tentokrát sľubujú väčšiu transparentnosť. Ukazovatele kapitálovej primeranosti nie sú úplne porovnateľné s predošlými testami, nakoľko nové záťažové testovanie bude používať definíciu najkvalitnejšieho kapitálu podľa smerníc Basel III (predošlé používali Basel II). Pomer najkvalitnejšieho kapitálu k rizikom váženým aktívam je však určite prísnejší ako v minulosti – miesto bývalej hranice 5% musí zdravá banka dosiahnuť úroveň aspoň 8 %. Dokonca sa objavili informácie, že by sa mohli banky testovať aj na straty zo štátnych dlhopisov, čo by bol významný posun (veľmi tomu ale neverím).
Oproti roku 2011 existuje z môjho pohľadu jeden dôvod, prečo by tento krát európski regulátori mohli byť transparentnejší a jeden dôvod, prečo sa transparentnosti majú báť ešte viac.
Tým pozitívnym dôvodom je program neobmedzeného nákupu dlhopisov (OMT). Pokiaľ by sa ukázalo, že napríklad v Taliansku sú banky výrazne podkapitalizované (čo aj sú), tak by v obavách, že bremeno rekapitalizácie bánk padne na štát´, mohli výrazne nahor vyletieť výnosy z talianskych štátnych dlhopisov. To by sa pravdepodobne stalo v rokoch 2010 a 2011. Keďže je ale v súčasnosti ECB ochotná neobmedzene nakupovať dlhopisy problémových krajín, tak by reakcia trhov mala byť obmedzená, a tak sa prenesenia nákazy z bánk na trhy so štátnymi dlhopismi regulátori báť nemusia.
Na druhej strane tu je ale potenciál pre negatívnu reakciu na trhoch s bankovými dlhopismi a bankových klientov. A to kvôli cyperskému precedensu, kde boli do rekapitalizácie Bank of Cyprus a Laiki Bank zapojení tak nadradení veritelia, ako aj nepoistené klientské vklady. Niektorí predstavitelia eurozóny, napr. šéf Eurogroup Dijsselbloem, sa nechali počuť, že by tento model mohol byť univerzálny. A tak by z tých najpodkapitalizovanejších bánk mohli v obavách o straty začať veritelia a klienti utekať. (Záväzky by následne padli na ECB, od ktorej by si banky požičiavali na vyplácanie záväzkov súkromnej sfére, čomu by sa vo Frankfurte určite nepotešili).
Tohto scenára sa obáva aj šéf ECB Mario Draghi (možno tuší ako záťažové testovanie dopadne), ktorý v uniknutom liste pre Európsku komisiu síce dúfa, že banky sa dokážu rekapitalizovať zo súkromných zdrojov, pre istotu však žiada vytvorenie rekapitalizačných fondov z peňazí daňových poplatníkov. Pokiaľ teda nebudú takéto fondy vytvorené, alebo politici rezolútne nevylúčia použitie cyperského modelu, tak budú mať regulátori opätovne motiváciu ututlať skutočný stav bankového sektora. A to napríklad miernymi kritériami pre „záťažový scenár“ zlého ekonomického vývoja, alebo stanovením nízkych potenciálnych strát pre rizikové aktíva.
Pokračovanie v tvárení sa, že takmer všetky banky v eurozóne sú perfektne solventné, pričom mnohé z nich prežívajú len vďaka pomoci ECB a rôznym garančným schémam, je negatívne pre budúci ekonomický rast. Stačí sa pozrieť do dvoch popredných ekonomík, ktoré prijali rozličné prístupy. V USA banky značnú časť strát priznali, navýšili si kapitál a ekonomika už dlhšie obdobie rastie, síce nie závratným tempom, ale predsa. V Japonsku banky straty ututlávajú už dve dekády, a asi rovnaké obdobie japonská ekonomika stagnuje, keďže ju ťahá nadol aj udržiavanie týchto „zombie“ bánk pri živote zo strany vlády a centrálnej banky. To stojí ekonomiku nemalé zdroje.
Dúfam, že sa európski regulátori budú chcieť zbaviť nálepky chronických klamárov a toto záťažové testovanie spravia transparentne. Ako reálnejšiu možnosť ale vidím aj naďalej tie „zombie“ banky.
Na záver pripájam tabuľku výsledkov posledného záťažového testovania.