Drvivé víťazstvo Angely Merkelovej ukazuje, že Nemci fandia doterajšej snahe kancelárky držať euro pohromade za čo najmenej nemeckých peňazí. Či už bude nová vláda vyzerať akokoľvek, pragmatický Merkelismus - slušná muzika za čo najmenej nemeckých peňazí - v nemeckom vzťahu k Európe pretrvá.
Angela Merkelová môže ďakovať za víťazstvo ECB
V júni 2012 medzi španielskymi bankami narastal strach a európski politici si lámali hlavu s tým, ako upokojiť napätie na trhoch. Náskok vládnucej CDU/CSU pred opozičnou SPD bol v tej chvíli iba päť percentuálnych bodov. Investori sa báli, že záchranné fondy nestačia na súbežnú záchranu Španielska a Talianska. V tú chvíľu sa na ihrisku ako rytier na bielom koni zjavila Európska centrálna banka a povedala, že je ochotná urobiť pre záchranu eura prakticky čokoľvek. Jednoducho povedané nakupovať neobmedzene dlhopisy problémových krajín, ktoré podpíšu zmluvu o spolupráci s európskym záchranným fondom. Od tej chvíle, bez toho, aby ECB musela vykonať jedinú skutočnú intervenciu, začalo napätie klesať. Rizikové prirážky na španielske dlhopisy spadli na polovicu a súbežne s tým vzrástol náskok CDU/CSU nad SPD na trojnásobok.
Dalo by sa teda povedať, že kancelárka Merkelová môže ďakovať za pokojnejšiu eurozónu a volebné víťazstvo Európskej centrálnej banke. Samotný záchranný fond eurozóny (zriadený európskymi politikmi) by nikdy nezvládol napätie dostať pod kontrolu. To dokázal iba veriteľ poslednej inštancie - ECB - svojim sľubom, že v prípade potreby dotlačí na periférie to, čo bude potrebné. Zásluha kancelárky Merkelovej je predovšetkým v tom, že s politikou ECB ticho súhlasila. Nepostavila sa na stranu nemeckých centrálnych bankárov a v tom čase koaličnej liberálnej FDP, ktorým je táto politika ECB tŕňom v oku. Upozorňujú, že ide za hranice mandátu ECB a odrádza perifériu od potrebných reforiem. Voči týmto námietkam zatiaľ rozhodujúci hráči na európskom ihrisku v čele s Angelou Merkelovou zostávajú hluchí. Prečo? Pretože vďaka ECB nemusela kancelárka žiadať nemeckých daňovníkov o nové peniaze do záchranných fondov.
Kúzla pragmatického Merkelismu
Tento pragmatizmus Angely Merkelovej presne odráža to, čo si želajú nemeckí voliči. V priebehu krízy ešte zosilnel ich vzťah k euru. Zatiaľ čo v roku 2008 si podľa Allensbachovho inštitútu prialo návrat marky 56 % Nemcov, v roku 2013 to bolo iba 35 %. Súčasne ale Nemci nechcú, za záchranu eura moc platiť. Podľa rovnakého inštitútu je jeden z najvážnejších problémov, tak ako ho pred voľbami vnímali nemeckí voliči, zníženie nemeckých nákladov na záchranu eura. Preto Angela Merkelová ticho a rada súhlasila s opatreniami ECB. A to, aj keď sú nesystémové a sami o sebe dlhodobo nedostatočné. Je jasné, že bez bankovej únie a krokov smerom k rozpočtovej únii zostane z eurozóny prežívajúci paškvil. Takéto projekty sú ale z pohľadu Nemcov nákladnými krokmi do neznáma, ktorých úspech je veľmi neistý. Ambiciózne plány skutočnej bankovej únie, spoločného rozpočtu a eurobondov preto zostanú ďalej v zásuvke, pripravené na odvážnejšie časy.