"Raz som hovoril s jedným teoretikom a ten mi povedal, aké je jeho kritérium pre určenie serióznej ekonómie: Ak to nie ste schopní vysvetliť vašej matke, je to skutočne tá vážna a seriózna ekonómia. Ja by som ale povedal, že ak to nie ste schopní vysvetliť matke, alebo aspoň priateľom, ktorí nie sú ekonómami, je dosť dobre možné, že sami neviete, o čom je reč ". Paul Krugman píše túto úvahu na svojom blogu a dotýka sa tak jednej ekonomickej oblasti, ktorá asi navždy zostane neuzatvorená. Nejde o nič iné, než o to, či je možné väčšinu ekonomických problémov nejako jednoducho vysvetliť ľuďom, ktorí sa ekonómii nevenujú.
Blogující nobelista svojou činnosťou aj slovami dokladá, že je presvedčený o kladnej odpovedi. Iný výborný ekonomický bloger, Noah Smith, ale vyjadruje skepsu a celú vec prirovnáva k vysvetľovaniu kvantovej fyziky. Tvrdí, že ak ju budeme vysvetľovať našim matkám (asi okrem tých, ktoré sú fyzického, či aspoň technického naturelu), s tým, že "elektrón je časticou a aj vlnením" asi neuspejeme. Mimochodom je zaujímavé, že snáď nikto podobné "testy" nevykonáva na otcoch (výnimkou nie je ani Einstein - viď nižšie).
Krugmanov argument dokonca hovorí, že ak niekto nevie niečo vysvetliť neodborníkovi, značí to, že sám má medzery v chápaní problému. Na druhú stranu si asi väčšina z nás vybaví nejakého učiteľa, ktorý bol pravdepodobne dobrým odborníkom vo svojej oblasti, ale vysvetliť ju jednoducho nevedel. Možno by sme si mohli celú vec systematizovať a rozdeliť sa do nasledujúcich skupín:
Ideálna kombinácia je samozrejme tá prvá, vďační by sme mali byť aj za tú druhú - keď niekto robí svoju prácu dobre, aj keď ju nedokáže vysvetliť ostatným (niekedy to ale predsa len nestačí - viď nižšie). A koniec koncov, priamo na škodu nie je ani sebereflexná kombinácia nerozumie - nevysvetľuje. Pohromou je samozrejme tá posledná zvyšná. Prirodzene, že si kladiem otázku, kam patrím ja - prúd mojich tunajších úvah obmedzuje možnosti na prvý stĺpec, teda stĺpec dvoch extrémov.
Ak čitateľ z uvoľneného tónu slov nadobudol dojem, že tieto riadky sú zo skupiny čisto zábavných, mýli sa. Pre príklad nemusíme chodiť ďaleko (aj keď by sme mohli). Dôkazom je súčasná politika intervencií, ktorú sleduje ČNB. Ako sa dalo predpokladať (a bol to jeden z dôvodov, prečo som tu o intervenciách v predstihu písal), významnou súčasťou celého monetárneho príbehu bola a je komunikácia - vysvetľovania. Bolo tomu tak v USA, UK, Japonsku, nie je dôvod, aby tomu tak nebolo u nás. V ČNB bezpochyby sedia odborníci, takže z uvedenej schémy je pre nich relevantný prvý riadok. Bohužiaľ ale plne nesedí pole prvé, skôr to "rozumie, ale nevie (alebo nechce) vysvetľovať" (neurobili tak v čas).
Albert Einstein údajne povedal, že "všetko môže byť v maximálnej možnej miere zjednodušené, ale viac už nie". Ale aj u tohto génia môžeme vystopovať rozpor, pretože sám vraj tiež hovoril o vysvetľovaní matke a to klasickým "krugmanovským" spôsobom: "Ak to nie ste schopní vysvetliť svojej matke, do dôsledku ste to nepochopili". Nerobím si tak ambície, že tu tento problém rozsekneme. Možno ide nakoniec o niečo iné. Doteraz sme sa totiž bavili len o polovici problému. Úspešný prenos informácie vyžaduje zodpovedajúci vysielač aj prijímač. Na strane prijímača potom neurčuje úspešný prenos nutne odbornosť, ale skôr záujem o skutočné pochopenie a ochota veci venovať čas.
Na záver krátky príklad. Vaša mamička (kto iný) sa vás spýta na vec, ktorá by už nemohla znieť jednoduchšie: "Vláda sa chce zadlžiť a zvýšiť svoje výdavky. Je to dobre? "Ekonóma, ktorý sa stal otrokom nejakej doktríny, v takej chvíli pravdepodobne zaplaví pocit blaha. Má totiž možnosť pre odrapkanie naučených poučiek, pokiaľ možno doplnených z kontextu oddelenými citáciami a číslami. Pre ekonóma snažiaceho sa ubrániť myšlienkovému otroctvu je takáto otázka a situácia skôr nositeľom studeného potu. Pri tomto nastavení je pre neho / ňu vec v podstate stratená. Mimochodom úplne rovnaké to je v podstate so všetkými diskusiami v televízii, rádiu a iných médiách: Vyber si zavádzajúce zjednodušenie, alebo vypadni, na premietanie nie je nikto zvedavý. Ale späť k nášmu príkladu a ekonómovi. Tomu sa začne naháňať hlavou nasledujúce:
Je ekonomika v recesii, alebo v boome? Je vláda už veľa zadĺžená, alebo nie? Aký je náklad dlhu? Bude vláda zvyšovať bežné výdavky, či investovať a bude návratnosť investícií vyššia ako náklad dlhu? Sú v ekonomike nadbytočné úspory, o ktoré podniky nestoja a vláda tak svojimi zvýšenými výdavkami nevytlačí súkromné investície, naopak rozhýbe "nehybné" peniaze a zabráni rastu nezamestnanosti? Nakoľko budú domácnosti uvažovať o tom, že zvýšenie dlhu znamená budúce zvýšenie daní (a teda sa budú snažiť proti nemu poistiť už teraz ďalším zvýšením úspor)? A nakoľko bude vôbec potrebné zvyšovať dane, ak bude stimulácia v utlmenej ekonomike úspešná? ... Náš ekonóm je dobrým ekonómom a rýchlo odhadne, že limitné utrpenie spojené s pokusom vysvetliť uvedené v priebehu cca 2 minút je oveľa vyššie ako limitné utrpenie z výčitiek týkajúce sa vyhodených peňazí za štúdium. Voľba je jasná.