Príčin existuje niekoľko a medzi tie hlavné sa radia nasledovné: Po prvé, rozdiely medzi jednotlivými členskými krajinami eurozóny sa zväčšujú. Eurozóna sa tak stáva čím ďalej tým viac heterogénnou a pretože nie je postavená na federalistickom základe, tento vývoj vedie k prehlbovaniu rozdielov v príjmoch. Najchudobnejšie členské krajiny by tento vývoj mohol nakoniec donútiť k odchodu z menovej únie.
Zvyšujúce sa rozdiely medzi jednotlivými krajinami sú zrejmé napríklad z vývoja príjmov na hlavu (relatívne k priemerným príjmom v eurozóne - viď nasledujúci graf). Zatiaľ čo príjmy na hlavu v Nemecku sa od roku 2009 relatívne k priemeru eurozóny sústavne zvyšujú, v krajinách ako Grécko či Taliansko dochádza k prehlbovaniu prepadu príjmov na hlavu.
Po druhé, v krajinách s nižšími príjmami sa dvíha emigrácia, ktorá ďalej znižuje už tak nízky potenciálny rast týchto ekonomík. To sa obratom premieta do zhoršujúcej sa fiškálnej solventnosti a rastúceho rizika opakujúcich sa kríz. Kým sever eurozóny chce rozdiely vo vnútri eurozóny odstrániť záväznými pravidlami, jej južná časť by sa rada posunula smerom k federalizmu. V súčasnej dobe teda neexistuje zhoda na tom, ako situáciu riešiť. Rozdiely sa teda budú pravdepodobne ďalej prehlbovať.
Po tretie, rozhodovacie procesy sú v eurozóne málo efektívny. Dochádza tak k prijímaniu škodlivých kompromisov, ako to bolo v prípade Grécka. Zároveň však mnohé krajiny odmietajú čiastočnú stratu svojej zvrchovanosti, ku ktorej by došlo v snahe o zefektívnenie celého rozhodovacieho procesu.
S ohľadom na uvedené faktory sa tak ponúka otázka, nakoľko finančné trhy počítajú s tým, že by skutočne došlo k zániku eura. Pohľad na vývoj kurzu eura, tok kapitálu do eurozóny ako celku a do jej periférie a jadra jasne ukazuje, že aj napriek spomínaným rizikám finančné trhy ignorujú možnosť rozpadu eurozóny.
Komentár bol zverejnený na webe patria.cz