Vo svojom predposlednom blogu zo zasadania MMF som sľúbil, že nabudúce sa zastavím pri vývoji kurzu dolára a eura. Okolnosti však chceli inak a namiesto toho som v prestávke medzi konaním bankovej rady a obedom narýchlo písal komentár k textu pána prezidenta Miloša Zemana v Právu o eure. Teraz je však načase sa k vývoju kurzu „meny“ EÚ a amerického dolára vrátiť.
Relatívne prudké, hoci v poslednom mesiaci mierne korigované oslabenie eura oproti doláru o približne jednu štvrtinu jeho hodnoty za posledných 12 mesiacov vyvolalo najmä na internetových platformách početné diskusie, ktoré zrejme odrážajú aj to, že si internetová komunita na nákupy cez internet už skutočne zvykla a kurz koruny začínajúci sa hodnotou 25 nesie dosť ťažko.
Vo mne však debaty o tom, či sa euro dostane oproti doláru aj pod paritu, skôr vyvolali spomienku, že kurz dolára a marky na konci minulého tisícročia, v čase, keď som pracoval v súkromnom sektore, znamenal, že dolár bol absolútne silnejší ako vtedajšie hypotetické „euro“.
Aby som si overil, že si to pamätám dobre, požiadal som svojich spolupracovníkov, aby mi vytvorili súbor dát o tom, ako by sa vyvíjal kurz hypotetického „eura“ ako reprezentanta imaginárnej meny európskej ekonomiky, resp. ekonomiky EÚ oproti doláru od pádu bretonwoodskeho systému pevných kurzov na začiatku 70. rokov minulého storočia, teda v období viac ako 40 rokov.
Hodnoty takto vytvoreného kurzu predstavujú natoľko zaujímavý obrázok ilustrujúci vývoj „sily“ americkej a európskej meny, že stojí za pár riadkov a niečo pozornosti. Treba však varovať, že ide o plávajúci kurz, ktorý, samozrejme, neodráža len fundamentálne faktory a politiky centrálnych bánk danej ich snahou o cenovú stabilitu, ale odráža aj množstvo menej závažných faktorov a pocitov investorov a vlastne všetkých ďalších subjektov, ktoré meny nakupujú alebo predávajú.
Pozrime sa však najprv na graf vývoja kurzu dolára a „eura“ za posledných 20 rokov. Predovšetkým s určitým potešením konštatujem, že som sa skutočne nemýlil a euro bolo na počiatku milénia pod paritou s najnižším priemerným mesačným kurzom na úrovni približne 85 centov amerického dolára za euro v júni 2001. Odtiaľ sa však za necelých 7 rokov dostalo na rekordnú silu približne 1,58 amerického dolára v apríli 2008.
Za vzostupom sily európskej meny stoja tri hlavné faktory: optimizmus investorov, čo sa týka významu eura a jeho prínosu pre európsku ekonomiku v prvej polovici prvého desaťročia tohto tisícročia, ďalej „dotcom“ kríza amerického akciového trhu na začiatku milénia a uvoľnenie menovej politiky Fedu, ktoré na ňu reagovalo.
A v neposlednom rade začiatok veľkej recesie, keď sa rad investorov (ale aj európskych politikov) domnieval, že problémy má predovšetkým americká ekonomika. Pre európsku ekonomiku je však významnejšie, že vplyvom faktorov, ktoré rozhodne neodrážali jej fundamentálne zlepšenie, sa po väčšinu poslednej dekády až do minulého roka musela vyrovnávať s kurzom rádovo najmenej o tretinu vyšším ako v období predchádzajúcom zavedeniu eura.
Čo to znamenalo pre schopnosť eurozóny tvoriť v podmienkach zostrenej konkurencie na medzinárodných trhoch HDP, čiže pridanú hodnotu, si možno ľahko predstaviť, hoci nám tú jednoduchú skutočnosť, že sa eurozóna k pomalému rastu fundamentálne evidentne nezodpovedajúcim kurzom donútila, veľmi zakrývali všetky povzdychy na tému štruktúrneho zaostávania eurozóny.
V skutočnosti však napríklad ekonomike USA na prekonanie krízy značne pomohla aj od začiatku krízy maximálne uvoľnená menová politika Fedu a s ňou spojený slabší dolár. Nepochybne to však mnohým kolegom nebude brániť v najbližších rokoch, keď bude zo slabšieho kurzu eura značná časť ekonomiky eurozóny ťažiť, v ospevovaní nemeckého učňovského školstva či dánskeho systému rekvalifikácie (Dánsko je s eurom zviazané pevným kurzom).
Ešte zaujímavejší je však pohľad na graf zachytávajúci celé obdobie od pádu Bretton-Woods dodnes. Nedá sa totiž ubrániť dojmu, že podobný cyklus vývoja kurzu dolára a mien európskych ekonomík (či hypotetickej „európskej“ meny) sa zopakoval už zhruba trikrát s periódou dlhou približne 15 rokov.
Prvýkrát v rokoch 1971 až 1985, druhýkrát medzi rokom 1985 a už spomínaným rokom 2001, a my dnes zažívame koniec jeho tretieho opakovania. To všetko s veľmi odlišnými režimami aj prioritami menových politík, s rôznou štruktúrou finančných trhov, ale napríklad aj trhu práce a v úplne odlišnom geopolitickom usporiadaní.
S eurom či bez eura a s markou, frankom a ďalšími menami. Niekde medzi implikovanou paritou eura na najslabších úrovniach pod 90 centov amerického dolára za euro (alebo kôš mien jemu zodpovedajúcich) a vrcholom sily európskych mien (či európskej meny) s „eurom“ kupujúcim niečo okolo jedného a pol amerického dolára. Na druhej strane by však takéto opakovanie v plnom rozmere znamenalo zrejme ešte to, že dôjde k udalostiam, v dôsledku ktorých sa euro ešte o niečo viac oslabí. Pri počúvaní správ z posledných dní asi nie je príliš ťažké si jeden taký šok z južného krídla eurozóny predstaviť.
Rozhodne by nás však pohľad na oba tieto grafy mohol presvedčiť, že pohyby európskej meny na úrovni 5 až 10 percent nemá cenu dramatizovať. Ak nedôjde k vytvoreniu nejakého nového systému voči sebe fixovaných kurzov najvýznamnejších ekonomík tohto sveta (a mnoho tomu nenasvedčuje), budeme v dlhších obdobiach zažívať podstatne významnejšie kurzové pohyby.
Len si ich preto, že ich časový rozmer neumožňuje vytvárať titulky v denníkoch, týždenníkoch a už vôbec nie v internetových médiách, často ani neuvedomíme.
Komentár bol zverejnený na jeho blogu čnBlog