Oficiálny vstup Jana Švejnara do boja o kreslo českého prezidenta je zlomom v tradícii po roku 1989. Prvýkrát jestvuje šanca, že sa prezident bude naozaj voliť. Všetky doterajšie prezidentské voľby boli ceremoniálne akty -- jasný favorit porážal outsiderov nasadzovaných z trucu (komunisti), z naivity (Pithart, Zeman, Sokol), z morálnych pohnútok (Moserová). Švejnar je prvý protikandidát, ktorý má reálnu šancu stať sa prezidentom na základe politickej voľby.
Parlament, ale aj celá spoločnosť, majú jedinečnú šancu urobiť si po rokoch jasno v tom, čo od prezidenta čakajú, akú rolu mu dajú, akého prezidenta -- v zmysle náplne funkcie -- chcú.
Václav Havel obnovil masarykovskú tradíciu "monarchistického" prezidenta, s ktorým sa ľud ľahko identifikuje. Havel bol najprv proti, ale po čase sa s tým stotožnil, a to preto, ako sám niekoľkokrát povedal -- že "ľudia takto prejavujú minimálnu lojalitu k štátu, a to je dobre". Václav Klaus túto tradíciu posilnil, o čom svedčí jeho obrovská popularita.
Ak sa dá niečo očakávať od Švejnara, potom to bude to, že monarchistickým prezidentom nebude. Nie preto, že by sa mu takáto pozícia nepáčila, ale nemá charizmu a symboliku obidvoch Václavov, a to sa Hrade ani pri najväčšom úsilí ani nedá. Jeho prezidentúra by bola civilnejšia, v nemeckom či talianskom zmysle. Menej národnostnej identifikácie, viac prevádzkovej praktickosti.
Máme teda o čom rozmýšľať. Ak zákonodarcovia chcú prezidenta -- kráľovské slnko, siahnu po Klausovi. Ak túžia po postmodernistickom "odčarovaní" českej demokracie, zvolia skôr Švejnara. Voľba naozaj politická! Ide o budúcnosť českej polis, aj keď sa na názor ľudu pre istou nikto nepýta.
Petr Fischer, komentátor HN, Praha