Všetky stimulačné cesty vedú do Číny

Keď teraz zvädli "zelené výhonky“ zotavenia, rozprúdila sa debata o fiškálnom stimule s ešte väčšou intenzitou. Priaznivci ďalšieho stimulačného balíčka v Spojených štátoch poznamenávajú, že vždy to bolo iba zbožné želanie, aby balíček TARP vo výške 787 miliárd dolárov mohol vyvážiť trojbiliónový prepad v súkromných výdavkoch. Nezamestnanosť navyše rástla rýchlejšie a dlhšie, ako sa čakalo. Keď sa k tomu pripočíta dlhodobý pád cien nehnuteľností, je pochopiteľné, že spotrebiteľské výdavky zostávajú v depresii.

Banky boli rekapitalizované iba do tej miery, aby sa udržali nad vodou. V dôsledku toho sa zdráhajú požičiavať, čo obmedzuje investície. Vlády sú postihnuté poklesom výnosov v dôsledku nižších zdaniteľných príjmov vlani, a tak zúrivo škrtajú rozpočty. Pokiaľ vo februári existoval dôvod na dodatočný stimul, tak dnes je ten dôvod ešte silnejší.

Rovnako silné sú aj dôvody proti dodatočnému stimulu. Americký federálny deficit dosahuje alarmujúcich 12 % HDP a verejný dlh ako podiel národného dôchodku sa má aj podľa dnešných predpokladov zdvojnásobiť na 80 % HDP. Predstava, že USA môžu prostredníctvom rastu uniknúť zo svojho dlhového zaťaženia, ako sa to po finančných krízach v 90. rokoch podarilo Fínsku a Švédsku, sa zdá nerealistická. Vzhľadom na to všetko ďalšie deficitné výdavky iba posilnia obavy z vyšších daní a inflácie v budúcnosti. Podporia opätovný vznik globálnej nerovnováhy. A neposilnia istoty spotrebiteľov ani investorov.

V otázke ekonomickej podstaty možno argumentovať za aj proti, avšak politika ukazuje len jedným smerom. Americký Kongres nemá na ďalší stimulačný balíček žalúdok. Už teraz čelí silnej kritike za to, že nie je schopný urobiť v americkom fiškálnom dome veľký poriadok. Pomalosť, s akou bol prvý stimulačný balíček odštartovaný, a skutočnosť, že potrvá ešte dlhšie, kým sa jeho účinky plne prejavia, sú vodou na mlyn zápalistých odporcov.

Sklamanie z účinkov stimulačného programu TARP už teraz zničilo podporu obyvateľov - aj Kongresu - pre ďalšie vyčleňovanie verejných financií na rekapitalizáciu bánk. Aj tí, ktorým pripadá ekonomická logika argumentov pre fiškálny aktivizmus presvedčivá, teda musia pripustiť, že politika také riešenie nepodporuje. Druhý stimul jednoducho nie je na programe dňa.

Pokiaľ sa má niekedy zvýšiť agregátny dopyt, impulz môže vzísť z jediného miesta. Týmto miestom nie je Európa ani Japonsko, kde sú dlhy ešte vyššie ako v USA - a demografické podmienky na ich obsluhu menej priaznivé. Skôr sú to rozvíjajúce sa trhy ako Čína.

Problémom je skutočnosť, že Čína už urobila veľa pre stimulovanie domáceho dopytu, a to ako prostredníctvom vládnych výdavkov, tak aj príkazom vlastným bankám, aby požičiavali. V dôsledku toho je jej akciový trh "spenený“ a zažíva alarmujúci boom realít. Počas mája zaznamenávali ceny nehnuteľností medziročný rast o 18 percent. Je teda pochopiteľné, že sa čínski predstavitelia obávajú bubliny.

Očividným riešením tejto kvadratúry kruhu je utrácať viac za dovoz. Čína môže nakupovať viac priemyselných strojov, dopravného vybavenia a oceliarskych komplexov, čo je jej popredný dovozný artikel z USA. Presmerovaním výdavkov na dovozy kapitálového vybavenia by sa predišlo prehriatiu čínskych trhov, zvýšila by sa produktívna kapacita ekonomiky (a tým aj jej schopnosť rastu v budúcnosti) a podporil by sa dopyt po amerických, európskych a japonských výrobkoch práve v momente, keď je táto podpora najviac potrebná.

Takáto stratégia nie je bez rizika. Ak sa umožní jüanu, aby sa v záujme podpory dovozu zhodnocoval, zároveň by to mohlo odradiť vývoz, tradičný motor čínskeho rastu. A zníženie administratívnych prekážok dovozu by mohlo viesť k vyšším výdavkom do zahraničného tovaru, ako mali úrady v úmysle. Tieto riziká však stojí za to skúsiť, pokiaľ to Čína myslí s prevzatím globálnej vedúcej roly vážne.

Otázka znie, čo za to Čína dostane. A odpoveď nás opäť privádza na začiatok, totiž k americkej fiškálnej politike. Čína sa obáva, že jej vyše biliónová investícia do dlhopisov amerického ministerstva financií stratí na cene. Potrebuje záruku, že USA budú stáť za svojimi dlhmi. Preto chce vidieť dôveryhodný program vyrovnania amerického rozpočtu, len čo sa recesia skončí.

Nehľadiac na silácke reči zatiaľ Obamova administratíva neponúkla dôveryhodnú cestovnú mapu fiškálnej konsolidácie. Keby to urobila, upokojila by amerických daňových poplatníkov, ktorých znepokojujú súčasné deficity. A upokojila by aj čínskych politikov, čo nie je vôbec menej dôležité.

Žijeme v multipolárnom svete, kde nie sú USA ani Čína dosť veľké na to, aby samy stáli v čele globálnej ekonomiky. Pre Čínu je vodcovstvo spojené s prevzatím dodatočných rizík. Aby to však bolo prijateľné, musí USA pomôcť Číne so súčasnými rizikami. Iba vzájomnou spoluprácou môžu obe krajiny vyviesť svetovú ekonomiku zo súčasnej ochabnutosti.