Spoločná mena euro je výborná myšlienka, ktorá zvyšuje konkurenciu, liberalizuje trh a Európe dodáva silu. Ekonomicky rozdrobená Európa niečo také potrebovala už dlho. Pokiaľ vôbec máme ambíciu doháňať USA, s národnými menami by to nešlo. Euro sa navyše od svojho zavedenia stalo úspechom, ktorý prekvapil - v súčasnosti je to silná a rešpektovaná mena a aj Českej republike prospeje, keď našu korunu nahradíme eurom. Vstup do eurozóny pre nové krajiny je však strážený piatimi prísnymi cherubínmi maastrichtských kritérií, ktoré sa často stávajú terčom kritiky. Je táto kritika oprávnená? Prešli by týmto testom aj vyspelejšie krajiny, alebo sa ich majú obávať iba nováčikovia v EÚ?
Hoci sú špecifiká týchto kritérií kontroverzné, vo všeobecnej filozofickej rovine zhŕňajú moderné "múdro ekonómov a politikov", ako by mala vyzerať stabilná ekonomika. Nedá sa nesúhlasiť s tým, že krajina by mala mať nízky dlh a deficit, nízku infláciu a nízke úroky a stabilnú menu. Málo sa však hovorí o tom, že eurokritériá nespĺňa veľká časť vyspelých ekonomík. Napríklad z krajín EÚ15 trpí v súčasnosti vyššou zadlženosťou než "povolených" 60 percent HDP rovných sedem krajín. Podobne to dopadá s kritériom deficitu, kde vyššiu nerovnováhu verejných financií než tri percentá vykázala predvlani tretina krajín EÚ15. Koniec koncov priemerná výška dlhu samotnej eurozóny presahuje kritérium, drží sa na úrovni blízkej k 70 percentám a mierne rastie.
Keby však niekto nadobudol dojem, že ide o čisto "európsku chorobu", toho určite prekvapí, že ani USA či Japonsko rovnako nespĺňajú žiadne z týchto dvoch kritérií. Americká vláda je zadlžená vo výške 63 percent HDP a Japonsko drží rekord zo všetkých vyspelých krajín: 173 percent HDP. Aj napriek pravicovej americkej vláde podľa posledných štatistík v rozpočte chýbalo celých 4,4 percenta a Japonsku dokonca 6,5 percenta HDP, čím tieto krajiny porušili hneď druhé hypotetické kritérium. Dlhové kritérium nespĺňa ani Kanada a tradične konzervatívna Británia za roky 2003 - 2005 prekročila deficitné kritérium. Ak vezmeme priemer všetkých vyspelých ekonomík sveta, vyjde nám dlh na úrovni 67 percent, čo je rovnako maastrichtsky neprístupné.
Sú teda kritériá nastavené zle? Nie. Prekračovanie povolenej hranice skôr poukazuje na závislosť od rýchlosti našich euro-amerických ekonomík a snahu pridávať plyn, i keď sa ekonomika sama ženie vysokou rýchlosťou aj bez pomoci. Poukazujú na slabosť vládnutia a nedostatok disciplíny...
Pre nás ako pre nové krajiny EÚ je teda paradoxne veľmi dobre, že tieto kritériá máme, pretože nás nútia k disciplíne. Osem postkomunistických krajín rozšírená EÚ z tohto dôvodu totiž plní najcitlivejšie politické kritériá paradoxne lepšie než mnohé vyspelé krajiny sveta.
Aj keď sa čas od času stáva, že detaily jednotlivých kritérií ekonómovia (oprávnene) kritizujú, v hlavnej filozofii sa zhodnú azda všetci: je dobré mať stabilnú menu, nízky deficit, dlh a infláciu a nízke úrokové miery. Najdôležitejšie však je, že zatiaľ žiadny kritik súčasných kritérií nenavrhol taký súbor pravidiel, ktorý by bola lepší a dočkal sa všeobecného uznania. A pritom je všetkým jasné, že nejaké posudzovacie kritériá musia byť. Zo všetkých neexistujúcich alternatív je teda práve maastrichtské riešenie nakoniec to najlepšie.
Tomáš Sedláček, ekonóm