Niet pochýb o tom, že USA sú najviac potenciálne do budúcnosti ohrozenou krajinou sveta zo strany niektorých nie príliš priateľských krajín. USA samotné označili niektoré krajiny ako "osu zla" či "darebácke" a menovite do nich zaradili najmä Irán, Severnú Kóreu, ale aj Sýriu.
USA pri šírení slobody a demokracie vo svete často používajú meč a oheň. A navyše niekedy aj bez súhlasu OSN či nie v súlade s medzinárodným právom. Väčšinou je výsledkom viac mŕtvych obyčajných nevinných ľudí, detí a žien ako teroristov a to aj pri použití "inteligentných" zbraní.
Takisto niet pochybností o tom, že každá krajina, ktorá sa cíti byť ohrozená, má nespochybniteľné právo prijať adekvátne opatrenia na zaistenie svojej bezpečnosti. Ale dovolím si povedať, že dnes predsa už nemožno nahromadené problémy sveta riešiť primárne vojnou, jedinou cestou je diplomacia a dialóg. Veď hádam preto vznikli OSN, EÚ, OBSE a ďalšie organizácie.
Skutočne tu nejde o jeden či viac radarov na teritóriu Európy, ale o presadzovanie svojej vôle prostredníctvom komplexného systému protiraketovej obrany (PRO) importovanej výlučne z USA. A tento protiraketový systém USA (jedinej superveľmoci) je prejavom pokusu o totálnu vojenskú prevahu. Ale prečo práve teraz a prečo v hre je aj Poľsko a Česko?
Sú tieto dve krajiny najslabším alebo najsilnejším článkom EÚ a NATO? Ide tu aj o ideu rozbitia európskej integrácie? Nie je to oslabenie bezpečnostnej architektúry Európy? Nie je prekážkou postupne sa zjednocujúca Európa blokujúca svojou vyváženou kontinentálnou politikou súčasnú americkú exploatáciu Stredného a Blízkeho východu, rovnako ako izoláciu Ruska?
Aj keď sa uvádza, že plánované predsunutie radaru a antirakiet je len bilaterálnou záležitosťou medzi USA - Poľskom a USA - Českom, aj podľa záverov amerických špecialistov, pri úspešnom zachytení medzikontinentálnej rakety antiraketou sa síce dosiahne čiastočné odvrátenie úderu na plánované ciele, "akurát" trosky a nezničené bojové subhlavice dopadnú na obývané časti Európy a spôsobia vážne a rozsiahle zamorenie či toxicitu (urán a plutónium) a straty na ľudských životoch.
Preto sa tu natíska otázka. Prečo by mali byť občania Európy vrátane Slovenska rukojemníkmi situácie, keď rozhodnutie smerujúce k vyprovokovaniu konfliktu urobí niekto iný než sme my a jeho zničujúce dôsledky, ďaleko od Ameriky, dopadnú na naše územie či hlavy?
Stav, keď dve členské krajiny NATO a EÚ môžu bez kooperácie a súhlasu s ostatnými členmi rozhodovať o záležitosti, ktorá má celoeurópsky a celoaliančný význam či dosah, môže vyvolať krízu a poukazuje to na nedostatok efektívneho mechanizmu na riešenie tejto situácie vnútri aliancie i EÚ.
Som presvedčený, že ak treba budovať PRO, tak sa to musí realizovať v rámci systému kolektívnej obrany v rámci EÚ, NATO, spolu s Ruskom, ale aj ďalšími kooperujúcimi krajinami.
Ten, kto má globálne záujmy tisíce kilometrov od svojho teritória, tak musí rozmiestňovať sily a prostriedky na územiach, ktoré mu potom dovolia kontrolovať a operatívne zasahovať v jednotlivých priestoroch sveta. Jedným z najdôležitejších systémov, okrem bojových, je systém rôznych typov a druhov rádiolokátorov s predurčením pokryť de facto celý svet.
Radar - to je len jeden zo senzorov (pozemných, vzdušných, kozmických, námorných a podmorských), hoci dôležitých, v rámci systému PRO (senzory, zbraňové systémy a systémy velenia, riadenia a spojenia). Z mikropohľadu, z taktickej úrovne, tento senzor (uši a oči) dokáže vyhľadať, zachytiť, sledovať a odovzdať informácie do centra velenia, riadenia a spojenia protiraketových systémov. Zároveň dokáže od severu k juhu na vzdialenosť až 6 700 km rozlíšiť objekty menšie ako 15 centimetrov.
Ak doteraz mohli USA zabezpečiť zachytenie rakiet iba z ázijskej časti Ruska, tak po zriadení predsunutej protiraketovej základne v Európe ich môžu zachytiť už aj z Povolžia a Priuralskej časti Ruska.
Ďalšia "maličkosť" je pulzný výkon radarov a potrebný zdroj energie na prevádzku. Tento výkon môže byť napr. od 40 - 1 000 MW či aj viac a zdroj energie 1 - 5 MW. Bude k tomu treba nezávislý podzemný atómový reaktor alebo mobilná kontajnerová jadrová elektráreň ako v Grónsku? A čo prípadné dôsledky na zdravie ľudí, prírodu a ostatnú elektroniku vrátane lietadiel? Veď ani ruský radar na základni Gabalinskaja, na južných svahoch západného Kaukazu, nie je v zásade iný. Jeho činnosť má tiež negatívny vplyv na životné prostredie a ľudí, ale to Rusi tiež popierajú.
Keby USA a Rusko vzájomne spojili svoje "radarové možnosti", tak môžu spoločne poskytnúť radiolokačný servis aj pre EÚ, NATO, Áziu a ďalšie časti sveta, a tak ich ochrániť pred potenciálnymi raketovými ohrozeniami z Blízkeho a Stredného východu, a to bez vyhrocovania situácie.
Pokiaľ ide o 10 lapačov rakiet (plánovaných v Poľsku) - ako ich pomenovala ministerka zahraničných vecí USA, treba uviesť, že tieto spolu s radarom Česku a Poľsku a ani Európe obranu nezabezpečia.
Ak balistická raketa už vstúpi do horných vrstiev atmosféry, tak proti nej sú antirakety nepoužiteľné. Antiraketa by už nemohla vypustiť prostriedok EKV (exoatmospheric kill vehicle), ten pokiaľ by nezhorel, tak v atmosfére by nefungoval (riadiace motory by boli neúčinné a senzory oslepené).
Momentálne USA dokončujú rozmiestnenie 40 antirakiet na Aljaške, 20 v Kalifornii, rokuje sa o 10 v Poľsku. Podľa finálnej konfigurácie, k roku 2011 je plánovaných 125 kusov antirakiet na Aljaške a 125 v Severnej Dakote, to je celkom 250 kusov a s koľkými subhlavicami a prípadne jadrovými? Takže o čo vlastne ide?
Plánované priblíženie sa americkej PRO v Európe vyplýva z relatívne malého tzv. časového a priestorového okna, v ktorom musí byť nepriateľská bojová hlavica zasiahnutá. Preto je dobrý každý kilometer, o ktorý môže byť protiraketová základňa bližšie k predpokladanej dráhe balistickej rakety.
Najpodstatnejší je však pohľad globálny a strategický na túto iniciatívu USA prenášanú do Európy a plánuje sa aj do Ázie (Kaukaz, Japonsko). Možno povedať, že vlastníctvo protiraketového systému v americkom poňatí posúva doterajšiu stabilizačnú rolu jadrových zbraní (odstrašovanie) do kvalitatívne inej roviny.
Jadrové zbrane možno účinne a výhodne použiť iba vtedy, ak útočník (či obranca) disponuje dostatočne účinným "obranným" systémom pre ničenie medzikontinentálnych rakiet s jadrovými hlavicami protivníka. Ide teda o jedinečný systém, ktorý umožňuje potenciálne použitie jadrových zbraní s predpokladaným vysokým úspechom v prospech útočníka (obrancu). Kto zrealizuje takýto protiraketový systém, stáva sa potenciálnym a monopolným jadrovým útočníkom a zároveň obrancom svetového formátu. K tomu však je potrebné dodať, že efektívne zvíťaziť v jadrovej vojne sa dá takým jednoduchým spôsobom, že potenciálny víťaz presunie či predsunie budúce bojisko vojny (jadrovej) do takej vzdialenosti a ďaleko od svojho teritória a tam ho aj efektívne udrží!
Pochopí to aj väčšina európskych politikov? A preto si treba vážiť tých európskych politikov, ktorí už upozornili na "zmysluplnosť" predsunutia PRO USA do Európy bez serióznej diskusie a dohody s krajinami EÚ, NATO, ale aj Ruska, Číny a s ostatnými.
Keby reálne existovali "darebácke" štáty a boli akútnym ohrozením Ameriky a sveta, tak potom prečo sa logicky americký protiraketový systém nerozmiestni v stredomorskej oblasti. Zároveň by bolo logické, správne a efektívnejšie, aby Amerika svoj program PRO internacionalizovala a využila aj politickú, vedeckotechnickú spoluprácu a zdroje od priateľov a kooperujúcich. Veď okrem USA potrebujú mať informácie o odpálených raketách aj Rusko, Čína, Japonsko, India, Pakistan, Turecko, Izrael a ďalší. Uzavrú USA zmluvu o poskytovaní týchto informácií aj s týmito a ďalšími krajinami sveta?
Nie je však tiež chybou "oneskorené" budovanie PRO NATO a Európska únia sa ani doposiaľ nerozhodla, či bude vôbec nejaký vlastný systém budovať (alebo NATO a EÚ zatiaľ nerozoznali či nepovažovali existujúci stav na Blízkom a Strednom východe za riziká ohrozenia?) a tak umožnili rozbehnúť jednostrannú a diferencovanú iniciatívu USA aj na územie Európy?
Tiež je možné sa spýtať USA, Ruska, ale aj Francúzska, V. Británie a Číny, či nezaspali dobu nedávnu, keď dovolili ďalším krajinám dosiahnuť jadrovú samostatnosť (India, Pakistan, Izrael, Severná Kórea) a zároveň ako je to s realizáciou Zmluvy o nešírení jadrových zbraní?
Nie je možné sa tiež domnievať, že predsunutím časti PRO do Európy sa podarí USA "zabiť dve muchy jednou ranou"? Oficiálne a možno aj reálne proti Iránu a Severnej Kórei, ale zároveň a "neúmyselne" aj proti Rusku a Číne?
V kontexte tohto treba pripomenúť, že v USA prebieha zmena orientácie z tradičnej doktríny odstrašovania na preempciu. Pracuje sa s novou koncepciou, kde sú nukleárne zbrane zahrnuté do palety konvenčných útočných plánov. To je často diskutované s vývojom novej kategórie jadrových zbraní pre útok na podzemné ciele. Ako celok je tento posun na preempciu nekompatibilný s duchom charty OSN a systémom kolektívnej bezpečnosti po roku 1945.
Myslím si, že je možné aj konštatovať, že jadrová zbraň už dávno nie je iba odstrašujúcim prostriedkom, ale predovšetkým koncentrovanou celosvetovou jednotkou sily či moci, ktorá v sebe zahŕňa všetky doterajšie znaky centrálneho postavenia v modernej civilizácii.
Myslím si, že USA nezvolili racionálny, efektívny a kooperujúci postup pri plánovaní predsunutia svojej protiraketovej obrany do Európy. Preto to vyvolalo aj celý rad negatívnych vyhlásení či reakcií, a to nielen zo strany Ruska, ale aj niektorých starých (západných) členov EÚ a NATO. Natíska sa otázka, prečo USA zvolili práve takýto postup.
Marián Mikluš, bývalý náčelník Generálneho štábu Armády SR