V posledných týždňoch zaznamenali prudký prepad argentínskeho pesa a tureckej líry. Peso stratilo od polovice apríla voči doláru zhruba 20 percent zo svojej hodnoty a líra zhruba 15 percent. Pod menším tlakom sú aj niektoré ďalšie meny rozvíjajúcich sa ekonomík.
Primárnou príčinou je rast dôvery v schopnosť americkej centrálnej banky FED zvyšovať úrokové sadzby (za ktorým stál návrat jadrovej inflácie nad dvojpercentný cieľ), ktorý poslal nahor úročenie amerických dlhopisov a tým pádom aj dolár.
A keďže Turecko aj Argentína si požičiavajú a dlžia nemalé čiastky v dolároch (nielen verejná, ale aj súkromná sféra), tak kombinácia vyššieho dolárového úročenia a silnejšieho dolára vyvoláva obavy o ich budúci ekonomický rast.
Niektorí ekonómovia (napríklad Paul Krugman) už hovoria o riziku krízy rozvíjajúcich sa ekonomík, ktorej sme boli svedkami v 90 tych rokoch a začiatkom tohto tisícročia.
Vtedy sa udialo nasledovné – väčšina mien veľkých rozvíjajúcich sa ekonomík mala fixný kurz voči doláru a pre domáce vlády a firmy bolo pri nízkom menovom riziku lacnejšie si požičiavať v dolároch, ich dlh v cudzích menách teda prudko poskočil.
Keď následne vzrástlo úročenie v USA, tak ich náklady na obsluhu dolárového dlhu prudko vzrástli. Ich ekonomika oslabila a ich meny sa dostali pod tlak.
Väčšina z týchto krajín mala nízke devízové rezervy a nedokázali teda udržať pevný kurz voči doláru a ich meny sa prudko prepadli, čo malo za následok bankrot na ich dolárové dlhy, keďže dane a zisky boli realizované doma v slabších tuzemských menách.
Lenže, situácia je aktuálne diametrálne odlišná. A to minimálne z týchto dôvodov:
1) Veľké rozvíjajúce sa ekonomiky majú plávajúce meny. V prvej desiatke najväčších rozvíjajúcich sa ekonomík má pevný kurz voči doláru len jedna – Saudská Arábia. A to je kvôli tomu, že žije z ropy, ktorá sa obchoduje v dolároch. Keďže ropa je teraz vysoko, tak Saudskej Arábii nič nehrozí. V 90-tych rokoch mali pevný menový kurz takmer všetky veľké rozvíjajúce sa ekonomiky.
2) Pri plávajúcom menovom kurze nie je až také lacné zadlžovať sa v cudzích menách kvôli menovému riziku. A to sa aj deje. Kým v 90-tych rokoch vydávali rozvíjajúce sa ekonomiky väčšinu dlhopisov v cudzích menách, aktuálne vydávajú zhruba dve tretiny v domácej mene. Čiže ich citlivosť na vývoj úročenia v USA a na vývoj kurzu dolára je podstatne nižšia. Väčšie riziko teda berú na seba veritelia, ktorí viac penalizujú prípadné nezodpovedné správanie. Aj preto má aktuálne väčšina rozvíjajúcich sa ekonomík nižší externý dlh k HDP ako v 90-tych rokoch. V grafe nižšie je vývoj objemu emisií nového dlhu v domácej a cudzej mene. Posledné čísla mám z roku 2015, avšak veľa sa medzitým zrejme nezmenilo. Najmä keď úročenie v USA išlo medzičasom hore.
Vývoj objemu emisií nového dlhu rozvíjajúcich sa ekonomík v domácej a cudzej mene (zdroj: Wall Street Journal)
3) Rozvíjajúce sa ekonomiky majú niekoľkonásobne viac rezerv na pokrytie dolárového dlhu pre prípad, že by ich meny prudko oslabili. Hoci graf vyššie naznačuje, že v absolútnom meradle externý dlh rozvíjajúcich sa ekonomík vzrástol, tak ich devízové rezervy vzrástli o niekoľkonásobne viac. A teda ich schopnosť vyplácať dlh v cudzích menách aj pri kolapse domácej meny je podstatne vyššia. Pekne to ukazuje graf nižšie, z ktorého je vidno aj to, že Argentína a Turecko sú aktuálne najzraniteľnejšie a aj preto sú ich meny pod najväčším tlakom.
Podiel devízových rezerv na externom dlhu vybraných rozvíjajúcich sa ekonomík v roku menovej krízy a v roku 2015 (Zdroj: Vanguard)
Rozvíjajúce sa ekonomiky teda nemajú pevné menové kurzy voči doláru, čo znižuje motiváciu zadlžovať sa v cudzích menách. A aj ten dlh, čo majú v cudzích menách, majú aktuálne ďaleko viac pokrytý rezervami.
Vyššie náklady na obsluhu externého dlhu pravdepodobne spomalia rast tých najzadlženejších ekonomík, avšak na riziko širokospektrálnych problémov je aktuálne podstatne nižšie, ako bolo v 90-tych rokoch, resp. začiatkom tisícročia.
Ostane, v rokoch 2014-2016 dolár vzrástol podstatne viac ako v poslednom mesiaci, a hoci rast rozvíjajúcich sa ekonomík spomalil (a niektoré sa dostali dokonca do recesie), tak sa v globálnom meradle nič vážne nestalo.
Navyše, v tom čase sa k tomu pridali aj ďalšie problémy – 1) Prepad cien komodít, z ktorých mnohé rozvíjajúce sa ekonomiky žijú. Dnes je vývoj na komoditných trhoch opačný. 2) Problémy v Číne. Tá si však vzhľadom na nízku prepojenosť s globálnym finančným systémom žije vo vlastnom svete a jej citlivosť na úročenie dolára je nízka. Tentokrát by ju teda problémy mohli obísť.
Z grafu devízových rezerv vyplýva, že Turecko a Argentína sú najzraniteľnejšie. A nielen z neho. V rebríčku deficitov na bežnom účte platobnej bilancie, ktorý ukazuje, že nakoľko je ekonomika závislá od prílevu kapitálu zo zahraničia (investícií alebo dlhu), taktiež obsadili prvé dve priečky.
Takisto sú jedinými veľkými rozvíjajúcimi sa krajinami s dvojcifernou infláciou, čo ich menám rozhodne na atraktivite nepridáva. V Turecku ešte do toho všetkého prezident Erdogan vyhlasuje, že po voľbách okreše nezávislosť centrálnej banky. Čiže tieto dve krajiny vyzerajú byť skôr výnimkou ako pravidlom.
Vývoj salda bežného účtu platobnej bilancie 15 najväčších rozvíjajúcich sa ekonomík (% HDP)
Rozvíjajúce sa ekonomiky sa teda poučili z predošlých menových kríz a nesnažia sa svoje meny fixovať na dolár, prípadne na euro. Aj v takomto prostredí sa vytvoria nerovnováhy, ako to ukazujú Argentína a Turecko.
Avšak sú podstatne nižšie ako boli počas menových kríz a najmä sa týkajú len malého počtu ekonomík a preto zopakovanie sa menových kríz z prelomu tisícročí nevyzerá byť pravdepodobné. S plávajúcimi menami je teda svetová ekonomika stabilnejšia. Len škoda, že sa na to nemyslelo, keď vznikalo euro.