Od každoročného stretnutia lídrov dvadsiatich najsilnejších ekonomík sveta a vybraných hostí sa spravidla príliš nečaká. Bezpečnostnými opatreniami pretkaná seansa, ktorá má nahrádzať svojich starších bratov G7 a G8, za jedenásť rokov svojho konania ku globálnej stabilite príliš neprispieva.
Respektíve ide o teleso zložené z príliš odlišných ekonomík s rôznymi politickými potrebami a v rôznych štádiách vývoja neschopné sa na niečom dohodnúť. Tohtoročný summit G20, ktorý sa konal v čínskej metropole Chang-čou, však priniesol niekoľko zaujímavých poznatkov, a nielen preto, že Číňania sa cítia viac a viac na koni.
Asertivita Čínskej ľudovej republiky bola zjavná už pred začiatkom akcie, ktorá skončila minulý pondelok. Médiami presiakli obrázky amerického prezidenta Baracka Obamu, ako po prílete opúšťa palubu svojho boeingu bez pristaveného schodiska s povinným červeným kobercom.
Diplomatické faux pas, alebo dobre premyslený krok?
Svet sa zhoduje na tom, že o náhodu rozhodne nešlo. Zrejme stále najmocnejší muž sveta bol totiž jediným štátnikom dvadsiatky, ktorému sa štandardnej pocty nedostalo. Z hľadiska čínskej diplomacie nejde o anomáliu, treba však podotknúť, že ešte pred pár rokmi by si Peking tak okato štuchanec k svojmu globálnemu rivalovi nedovolil.
To, že sú Číňania o svojej nepostrádateľnosti presvedčení, preukázal aj miestny funkcionár, keď sa za pokriku "Toto je naša krajina!" pokúsil zamedziť prístupu amerických novinárov k svojmu prezidentovi. Čína dáva jasne najavo, že teraz sa jazdí za ňou.
Ani výber Chang-čou ako miesta konania summitu nebol náhodný. Terajší prezident Si Ťin-pching totiž sám ešte ako stranícky šéf provincie Čen-ťiang dohliadal na dramatickú premenu mesta na technologické centrum, v ktorom dnes napríklad sídli internetová megatržnica Alibaba.
Čína a najmä Chang-čou predstavujú klasické príklady globalizácie, rovnako ako je summit G20 jej nevyhnutným dôsledkom. Lenže, ako sa zdá, globalizácia za posledné roky tvrdo naráža na svoje limity, a v niektorých ohľadoch dokonca zaraďuje spiatočku.
Čísla hovoria jasne. Podiel globálneho obchodovania na HDP planéty nevzrástol od krízy v roku 2008, z ktorej sa svetová ekonomika ešte len spamätala. Globálne HDP síce pozvoľne rastie, objem priamych investícií jednotlivých krajín vo svete - kľúčový ukazovateľ - sa však spomalil. Hlbšia ekonomická integrácia teraz stagnuje a globalizáciu už neženie hospodársky rast, tak ako v minulosti. HDP planéty má podľa Medzinárodného menového fondu tento rok rásť tempom 3,1 percenta.
Medzinárodné zmluvy korodujú
Na jednej strane je to logické. Ekonomicko-politické kroky, ktoré USA urobili pre obnovenie sveta spustošeného druhou svetovou vojnou, boli úspešné. Marshallov plán postavil na nohy západoeurópske krajiny, ktoré boli v troskách. Outsourcing amerického výrobného sektora do krajín juhovýchodnej Ázie viedol k vzniku ekonomických tigrov, z ktorých sa postupom času stali poloindustriálne rozvojové trhy. Komoditný supercyklus nakopol hospodársky rast juhoamerického mamuta Brazíliu a slušne sa až donedávna darilo aj Rusku.
Čínsky zázrak, ktorý priebežne prešiel na centrálne plánovanú priemyselnú ekonomiku, v priebehu pár desaťročí vytvoril niekoľko stámiliónovú strednú triedu. Úkaz, ktorý rovnako ako niekdajšia ekonomická sila USA nemá v histórii paralelu. Zlepšenie ekonomickej situácie spomínaných krajín vedie nevyhnutne k väčšej domácej spotrebe a rozvoju trhu služieb. To sa vo výsledku odráža na nižšom globálnom obchodovaní a raste.
Pozvoľna spomaľujúci čínsky drak k celosvetovému rastu posledné roky už prispieva väčšou mierou ako USA, a práve to je jedným z hlavných dôvodov asertivity Pekingu.
Ďalším podstatným javom pre útlm globalizácie je vzostup ochranárskych tendencií jednotlivých národných ekonomík. Kandidát na amerického prezidenta Donald Trump sa netají tým, že po svojom zvolení začne prepisovať podľa neho nevýhodné medzinárodnej zmluvy, a to vrátane severoamerického paktu NAFTA či nie dobre vyrokovanej Transpacifickej zmluvy. Od tej sa čiastočne dištancuje aj Trumpova protikandidátka Hillary Clintonová, ktorá pritom ako ministerka zahraničia obchodné partnerstvo vyjednávala.
Sprivatizovaný legislatívny proces
Najhoršie na tom je vyjednávanie o transatlantickom obchodnom a investičnom partnerstve (TTIP), ktoré malo prepojiť dva najväčšie svetové trhy - USA a EÚ. Zmluvu minulý týždeň kritizovala nejedna európska krajina, a to oprávnene. Jedným z dôsledkov globalizácie sú gigantické nadnárodné korporácie, ktoré sa masívne podieľajú na zamestnanosti a raste HDP.
Prebujnené však do tej miery, že si skrz svoje mocné lobby čiastočne sprivatizovali legislatívny proces. A práve na to poukazujú jednotlivé národné vlády v EÚ. TTIP je zmluva, ktorú si korporátne lobby vyjednali s úradníkmi v Bruseli, bez toho, aby pritom brali do úvahy ekonomické záujmy jednotlivých štátov, ktoré si takú mieru straty kompetencií už nechcú nechať páčiť.
Tým sa oblúkom vraciame k poslednému zasadnutiu G20. Globalizácia čiastočne narazila na svoje limity - ekonomické i politické. Svet sa po presunutí ekonomického ťažiska smerom na východ nebude pohybovať čisto v intenciách západných podnikov a ekonomík.
Naopak sa stáva multilaterálnom bojiskom záujmov veľkých ekonomík, ktoré okrem rastu HDP zohľadňujú aj svojich občanov a politické presvedčenie. Stretnutie lídrov skupiny G20 je hodnotné cvičenie medzinárodných lídrov. Veľké výsledky od neho však ani do budúcnosti zrejme čakať nemôžeme.
Sekcia Globálne vznikla v rámci projektu Svet medzi riadkami, ktorý v spolupráci s HN realizuje mimovládna organizácia Človek v ohrození a Katedra žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Projekt spolufinancuje SlovakAid.
