Ďakujem za pozvanie na Slovensko, za posledný rok už tretie. V novembri 2014 som v Bratislave vystúpil na Ekonomickej univerzite na tému 25 rokov od pádu komunizmu a v marci tohto roka na Paneurópskej vysokej škole s prejavom nazvaným Vyrieši stagnáciu a ďalšie nemalé problémy Európy premena EÚ na transferovú úniu? Zastával som názor, že nevyrieši.
Názvy mojich dvoch prejavov sa síce výrazne líšia, ale ich obsah sa – rovnako ako toho dnešného – točil okolo jednej jedinej, pre nás v súčasnosti kľúčovej otázky: ako sa má relatívne malá postkomunistická krajina pozerať na to, čo sa v Európe dnes deje, a ako na to má táto krajina reagovať? Táto otázka je témou našej doby tak pre Českú republiku, ako aj pre Slovensko, a vlastne pre každého z nás, kto premýšľa o otázkach budúcnosti. Svet, ktorý nás obklopuje, sa síce v súčasnosti v mnohom líši od sveta, v ktorom sme žili do novembra 1989, ale ani teraz to nie je to, čo by si mnohí z nás, a hovorím to najmä za seba, priali.
To, čo sme si priali, sa dá zhrnúť do troch hlavných skupín. Priali sme si žiť vo svete politickej slobody a demokracie (v klasickom zmysle slova), ale aj napriek prvotnému mimoriadne úspešnému zbaveniu sa minulej neslobody nastalo v priebehu nasledujúcich dvoch desaťročí skôr čosi iné. Bolo to spôsobené domácimi okolnosťami aj okolnosťami, ktoré prichádzajú zvonka:
– slabosťou našich politických strán, ich nevyzretosťou (a umelým prerušením ich „dozrievania“) a z toho plynúcej neschopnosti politických strán identifikovať zásadné spoločenské témy, presvedčivo oslovovať voličov a zastupovať ich záujmy;
– vytvorením spoločenskej atmosféry vedúcej k posilneniu neparlamentných, zdanlivo nepolitických subjektov na úkor subjektov parlamentných (teda nevolených na úkor volených);
– obrovským nárastom moci mediokracie a sudcokracie na úkor parlamentnej demokracie, čo prispieva k podpore minoritných, často veľmi parciálnych postojov na úkor postojov majoritných, ktorých prednosťou (dnes celkom nedoceňovanou) je to, že majú bližšie k toľko potrebnému zodpovednému pohľadu na celok;
– posilňovaním moci nikomu sa nezodpovedajúcich inštitúcií európskeho a globálneho vládnutia na úkor inštitúcií národných, podliehajúcich – aj pri všetkej nedokonalosti súčasnej parlamentnej demokracie – aspoň elementárnej voličskej kontrole;
– zosilňovaním roly technokraticko-byrokratických aparátov (a pohľadov na vec), oproti rešpektu k politickému riešeniu vecí verejných;
– diktátom politickej korektnosti a humanrightizmu (čiže doktríny, ktorá dáva do popredia takzvané ľudské práva pred právami občianskymi), čo je základnou príčinou neriešiteľnosti dnešného európskeho imigračného problému;
– a množstvom ďalších vecí.
Tým sme sa namiesto vo svete štandardnej demokracie ocitli vo svete postdemokracie. Niekomu to prekáža menej, niekomu viac. Ja patrím medzi tých druhých.
Priali sme si, konečne, po dlhých storočiach nesamostatnosti a nesuverenity, stať sa samostatnou a suverénnou krajinou, ktorá prestane byť riadená z Viedne, Budapešti či Moskvy (Slováci by možno dodali aj z Prahy) a ktorá za seba bude niesť plnú zodpovednosť. Ktorá sa nebude môcť na nikoho vyhovárať. Kde nebude delená či nejednoznačná rozhodovacia právomoc (i znášanie dôsledkov). Kde sa nebude rozhodovať o nás bez nás.
Nič z toho nám dnešná Európska únia neponúka. Jej vývoj v čase, ktorý nemožno považovať za vývoj evolučný, pretože ide o vývoj veľmi nespontánny (zhora až príliš politicky a konštruktivisticky riadený), nás od tohto želania odvádza veľmi ďaleko – smerom k oslabovaniu či rušeniu národného štátu a na zosilňovanie moci nadnárodných byrokratov,„nezávislých“ expertov a kádrov novej kontinentálnej nomenklatúry. Opäť nie sme suverénnymi štátmi, rozhoduje sa o nás v Bruseli.
Priali sme si trhovú ekonomiku, ako som vždy dodával:„bez adjektív, ktoré by ju poškodzovali“. Takú trhovú ekonomiku okolo seba dnes nevidím. Vidím oveľa viac riadenú, regulovanú, nadmerne zdaňovanú a dotovanú, európsku násilnou štandardizáciou podväzovanú ekonomiku, než sme aspoň niektorí v Novembri 1989 očakávali. Politika, byrokracia a – ako tretí faktor – prevažne mimoekonomické alebo dokonca protiekonomické záujmy presadzujúce tzv. mimovládne subjekty (dnešné NGO's) toľko potrebnú, a za komunizmu toľko chýbajúcu, autonómnosť ekonomického rozhodovania nesmierne oslabujú, a tým narúšajú ekonomickú efektívnosť a našu prosperitu. Der Beamte, čiže úradník, je so svojimi zákazmi a príkazmi v horizontálnych vzťahoch ekonomických subjektov opäť, takmer rovnako ako v minulosti, mocným hráčom. Sociálne, ekologicky, antidiskriminačne, rodovo pomýlená, sledujúca chybné priority, a tým všetkým atribút trhovosti potláčajúca ekonomika súčasnosti má s ideálom voľného trhu len málo spoločné.
Bolo by pomerne ľahké rozoberať ktorýkoľvek z týchto aspektov narušovania efektívneho fungovania trhu, ale to teraz nie je mojím zámerom. Grécka dlhová kríza a z nej vyplývajúci chaos v celej Európskej únii úplne logicky obracia našu pozornosť k týmto témam a núti nás klásť si otázku, či sa z toho ľudia v Európe poučia a začnú rešpektovať ekonomické zákonitosti. Ekonómovia vedia, že príčinou veľmi sa odlišujúceho ekonomického výkonu jednotlivých krajín nie sú
– priaznivé či nepriaznivé klimatické či poveternostné podmienky (ak nejde o extrémy),
– vybavenosť krajín prírodnými zdrojmi,
– vodené dispozície ľudí,
ale že pre ekonomický výkon sú rozhodujúce kvalita ekonomického systému, racionalita hospodárskej politiky, rešpekt k dosiahnutej ekonomickej úrovni, dôraz na výkon, nie nárok, život s tým, čo sa vyprodukuje, nie život na dlh. Všetci, ktorí to chcú vedieť, sú si dobre vedomí, že práve v týchto veciach sa Grécko (a ďalšie krajiny európskeho juhu) od Nemecka (a ďalších krajín stredu a severu Európy) veľmi líšia. Líšili sa v nám známej minulosti vždy, líšia sa v súčasnosti a dovolím si prorokovať, že sa budú líšiť aj v akejkoľvek relevantnej budúcnosti.
Tieto dve skupiny krajín v dôsledku toho vykazujú značné rozdiely v ekonomickej výkonnosti, v produktivite a vo vytváranom bohatstve, ale s tým mohli – až donedávna – žiť. Neprekážalo to dovtedy, než vznikol utopistický (a voči týmto krajinám vlastne bezohľadný) zámer vystaviť ich – na základe idealisticky koncipovanej európskej unifikačnej ideológie – rovnakým vonkajším parametrom a najmä parametru, ktorý je pre ekonomiku najdôležitejší: exogénne determinovanému menovému kurzu. To prišlo až s členstvom týchto krajín v európskej menovej únii. Pre mnohých ľudí to bolo síce evidentné už vopred, ale pre tých, ktorí to nevedeli, sa síce neskoro, ale skúsenosti posledných rokov azda dostatočne preukázali, že Grécko nemôže mať rovnaký menový kurz ako Nemecko a že rovnako tak, symetricky, nemôže mať Nemecko rovnaký menový kurz ako Grécko. V prípade oboch skupín krajín to vedie k nerovnováhe vonkajších vzťahov a pri deficitných krajinách navyše k vonkajšiemu zadlžovaniu sa.
Menová únia za to môže aj nemôže. Sama osebe je neutrálnym ekonomickým usporiadaním, jej užitočnosť či ničivý charakter jej dáva až jej zloženie. Pri bráne menovej únie by mal stáť strážca, ktorý sa nedá obmäkčiť peknými úsmevmi kandidátov (či kandidátok) na členstvo, čo sa pri vzniku eurozóny nedialo. Naopak, mocní Európy prehovárali onoho strážcu, aby toho či onoho kandidáta pustil dnu, aj keď ten strážca vedel, že to nie je správne. Nezodpovední bruselskí a probruselskí politici chceli (a chcú) mať v eurozóne čo najskôr čo najviac členov, pretože ju považujú za predstupeň svojho cieľa – únie politickej – a pretože sú im ekonomické zákonitosti ľahostajné (alebo aspoň ich za príliš dôležité nepovažujú). Im ide len a len o vytváranie predpokladov na totálne zjednotenie (a „zglajchšaltovanie“) európskeho kontinentu.
Nič nové a prevratné sa k tomu nedá povedať. Možné riešenia sú dve: buď problémové krajiny opustia eurozónu, alebo dlhodobé financovanie eurozóny (ako je to aj po 25 rokoch v prípade bývalej NDR v – na začiatku nemeckej, teraz európskej – menovej zóne) tými, ktorí za akokoľvek vysokú cenu chcú maximalizovať počet členov eurozóny a žiadneho existujúceho člena nechcú stratiť. Módna debata o tzv. reformách a sprevádzajúcej vnútornej devalvácii nepredstavuje vážnu a realistickú alternatívu – je len hľadaním dôvodov odkladu nepríjemných variantov riešenia, resp. ospravedlňovaním vonkajšej pomoci zadlženej krajine pred domácou verejnou mienkou.
Nijako špecificky sa nezaoberám slovenskou ekonomikou – trochu zo zdvorilosti, trochu preto, že to na Slovensko Česi dlho považovali za akési nepatričné zasahovanie. Navyše nepoznám žiadnu odbornú prácu, ktorá by sa ostro a analyticky zaoberala otázkou Euro a Slovensko. Nechýba mi práca apologetická, ide mi o elementárnu analýzu z odboru pozitívnej ekonómie. Takéto práce určite existujú, ale doteraz som sa s nimi nestretol. Veľmi opatrne si preto – čiastkovým pohľadom zvonku – všímam nasledujúce charakteristiky vašej krajiny:
– vstup Slovenska do eurozóny nevyvolal krízu ani na Slovensku, ani v eurozóne (naopak, na Slovensku nastal po kríze v rokoch 2008 až 2009 veľmi skoro slušný ekonomicky rast);
– Slovensko svojimi ekonomickými (i neekonomickými) charakteristikami nie je Grécko. Nemá systematický sklon k žitiu nad pomery, nerobí také vysoké dlhy (zahraničná zadlženosť je oproti Grécku polovičná, aj keď oproti ČR dvojnásobná), členstvo v EÚ si váži, neberie ho ako samozrejmosť (a nárok);
– Slovensko má po reformách na začiatku 90. rokov aj po čiastkových reformách minulého desaťročia pružnejšiu ekonomiku ako Grécko;
– Slovensko má úplne inú ekonomickú štruktúru než Grécko. Má priemysel a vďaka tomu aj export (orientovaný viac na EÚ ako Grécko), a nie je také závislé od turizmu (a tretieho sektora);
– Slovensko má nižšie pracovné náklady ako Grécko a jeho produktivita práce na rozdiel od Grécka po vstupe do eurozóny rastie;
– miera prerozdeľovania je rozdielna (napríklad podiel daňových príjmov na HDP je na Slovensku 12,2 percenta, kým v Grécku 22,4 percenta);
– Slovensko nie je také zaťažené starobnými dôchodkami, výdavkami na obranu, počtom zamestnancov štátu. Slovensko sa ešte nestihlo stať spoločnosťou západoeurópskeho (a gréckeho) typu.
Neašpirujem na to, že som postrehol všetky relevantné charakteristiky odlišujúce Slovensko od Grécka, ale azda som opísal tie najdôležitejšie.
Na druhej strane na Slovensku
– vidím trochu riskantné nerovnomerné tempo ekonomického rastu v jednotlivých regiónoch krajiny;
– vidím relatívne vysoké „euroceny“ oproti príjmom nemalej časti obyvateľstva krajiny, čo síce brzdí vznik „gréckeho problému“, ale pre ľudí je to ťažké;
– vidím vysokú a regionálne veľmi rozdielnu mieru nezamestnanosti (ktorá je nad priemerom EÚ i eurozóny);
– vidím vysoký počet pracujúcich v zahraničí (napríklad oproti ČR), čo síce chápem ako výraz pozitívnej flexibility a adaptability ľudí, ale aj ako dôsledok nachádzania či skôr nenachádzania pracovných príležitostí doma;
– vidím nebezpečnú tendenciu k istej monokultúrnosti slovenskej ekonomiky (najväčší výrobca áut na hlavu na svete) a k riskantne veľkému významu a váhe niekoľkých veľkých firiem;
– vidím vysokú závislosť od exportu, ktorý nie je ľahko nahraditeľný domácim dopytom vzhľadom na relatívnu slabosť vnútorného trhu.
Iste sa toho dá o slovenskej ekonomike povedať oveľa viac. Mne nešlo o komplexný pohľad, ale o náznak odlišnosti od Grécka, ktoré sú nemalé. Niet sporu o tom, že v diskusii o racionalite vstupu do menovej zóny ide oveľa viac o ekonomické charakteristiky než len o menový kurz, ktorý však nesmie byť príliš odlišný od tzv. Economic fundamentals. Kurz sa však pri veľkej zmene ekonomickej situácie vo svete (alebo regiónu) a pri eventuálne nepriaznivom ekonomickom vývoji vnútri krajiny zmeniť dá, kým dlhodobo formované ekonomické charakteristiky krajiny nie. To považujem – ako poučenie z gréckej krízy – za úplne kľúčový záver.