Hospodárske noviny len koncom minulého týždňa informovali, že plánujete sťahovať značnú časť vašich výrobných technológií do Ázie, konkrétne do Uzbekistanu. Dlhodobo tvrdíte, že podpora vlády voči priemyslu je nulová. Mala táto informácia nejaký ohlas?
V prvom rade sa zdvihla klasická mediálna vlna, keďže ide o informáciu, ktorá nie tak často prejde slovenským biznisom. Čo sa týka predstaviteľov vlády, respektíve ministerstva hospodárstva, tak konkrétne reakcie neprišli. Už dlhšie mám naplánované stretnutie s ministrom hospodárstva pánom Dovhunom a predpokladám, že sa s ním stretnem po jeho aktuálnej dovolenke.
Aj v prípade, že je minister na dovolenke, stále tu máme prítomný zvyšok ministerstva. Ozval sa vám odtiaľ niekto? Predpokladám, že je v ich záujme, aby tu fabriky zotrvali.
Nie. Pokiaľ viem, jediná reakcia sa niesla v duchu, že sme boli stratoví aj pred krízou a nemienia sanovať podniky z peňazí daňových poplatníkov.
Ako ste takéto stanovisko vnímali?
To, že hutnícke podniky majú pravidelne niekoľko rokov dobrých a následne niekoľko zlých, je, myslím si, všetkým známe. Tento model platí už 50 rokov. V našom biznise platí to, že počas dobrých rokov si musíte zarobiť na tie zlé. Náš biznis je jednoducho taký. To, že si naše ministerstvo myslí, že tento model by mal byť iný, žiaľbohu situáciu vo svete nezmení. My sme mali v roku 2021 veľmi dobrý hospodársky výsledok, a aj vďaka nemu sme dokázali vydržať až doteraz. Ja nepopieram, že sme mali dobré aj zlé roky. Vo vedení fabriky som od roku 2012 a minimálne od tohto obdobia sme mali štyri veľmi dobré roky. Zvyšné boli priemerné alebo, naopak, veľmi zlé. Čiže táto situácia je štandardná a myslím si, že niekto, kto pracuje na ministerstve hospodárstva, by to mal vedieť.
Niektorí na prípadnú pomoc hľadia ako na rozdávanie peňazí daňových poplatníkov. Ako na to hľadíte vy?
Rozdávanie peňazí daňových poplatníkov firmám je veľmi ľahko uchopiteľná populistická príručka. Každý, kto problematike hlbšie nerozumie, si povie, prečo by som sa mal nejakému podnikateľovi skladať na jeho podnikanie. Veď to nie je spravené, to nie je fér. Samotný problém je však trochu zložitejší. Snažím sa vysvetľovať, že problém nie je v tom, že by sme robili náš biznis zle, alebo že sme menej efektívni ako konkurencia. Skutočnosť je taká, že systém dotácií, ktorý funguje v iných krajinách Európskej únie, stavia nás, ktorí žiadne dotácie nepoberáme, do polohy, že nie sme schopní konkurovať. Je to obdobné ako v poľnohospodárstve. Napríklad náš chovateľ ošípaných nie je schopný konkurovať tomu z Rakúska. A dôvodom nie je, že by bol horší či menej efektívny. Je to o systéme podpory, vďaka ktorej sú náklady výrobcov v zahraničí nižšie. To isté sa deje v priemysle. Pokrivenia tu boli aj predtým, no po príchode energetickej krízy sa nožnice extrémne roztvorili. Rozdiel medzi tým, čo platíme my a výrobcovia vo Francúzsku, je aj dnes po znížení cien sto eur. To už nedokážete vykompenzovať žiadnou efektivitou či nižšími nákladmi. Ak nechceme, aby náš priemysel dopadol rovnako ako naše poľnohospodárstvo, musíme začať niečo robiť. Toto sa netýka len nás. Ak nič nespravíme, aj zvyšok priemyslu budú preberať konkurenti spoza hraníc. Nakoniec môžeme dopadnúť tak, že nám zostanú len štyri automobilky. A to, o čo sme sa tu dekády snažili, teda diverzifikácia priemyslu, bude fuč. Slovensko je priemyselná krajina a bez neho sa môžeme ocitnúť vo veľkých problémoch. Neviem, či si to na ministerstve hospodárstva uvedomujú. Samotná OFZ síce neznamená pre Slovensko až tak veľa, ale sme lakmusovým papierikom, ktorý sa do ekonomiky prenáša. A ten signál naozaj nie je dobrý....
Zostáva vám 85% na dočítanie.