Slovensko vo štvrtok prežívalo slovenskú verziu absurdnej hry od Samuela Becketta. A hoci ten v podobe Širokých nakoniec prišiel, dej (tej našej verzie) sa stále neskončil.
Štvrtok siedmeho mája, desať hodín ráno. Pred policajným prezídiom na Račianskej stojí nervózne niekoľko desiatok novinárov. Za múrmi prezídia už v tom čase približne hodinu sedel hlavný predstaviteľ firmy, ktorá dlhuje svojim veriteľom viac ako 104 miliónov eur. A je to tam - po policajnej razii na Priemyselnej ulici v Bratislave prišiel čas aj na samotné vypočúvanie. Oboch predstaviteľov. Otca i syna.
Čas sa vliekol neskutočne pomaly a stres vymenilo napätie - pri každom otvorení dverí sa reportérske bunky napli, no potom (často) prichádzalo sklamanie. Zvedavosť a špekulácie, čo sa asi vo vnútri deje a nevyslovené otázky, či nám niečo otec Široký povie, rástli do rozmerov kauzy Váhostav.
“Čo sa tu, preboha, deje?” či “Na koho čakáte?” pýtali sa (iba trochu) vydesení okoloidúci dôchodcovia. Široký, ujo, Široký. Čakáme. Vraj má prísť aj syn, ale nejako mešká. Určite príde? Kedy?
Po vyše dvoch hodinách sa objavilo niekoľko goríl, rozumej ochranka, a potom to prišlo. V záblesku foťákov a v reflektoroch kamier (scéna ako z filmu) vyšiel von Juraj Široký starší v sprievode asi piatich ochrankárov. Tí ho rýchlosťou blesku “premiestnili” do čierneho Audi, ktoré ho na kraji vozovky už čakalo. Strhaný, unavený, so sklonenou hlavou a bez rečí. Ani jediné slovo, ani jediná veta. Nič. Cíti zodpovednosť? Nevieme. Naozaj ho to mrzí? Nevieme.
Podpredseda predstavenstva Váhostavu mlčal, mlčal ako voš pod chrastou. Škoda len, že šéf podniku Marián Moravčík približne pred týždňom povedal, že s ním prehovorí a dokonca sa novinárskou obcou nieslo, že Široký predstúpi pred médiá a bude odpovedať na otázky. Nestalo sa tak. Namiesto neho tam zostala jeho hovorkyňa, ktorá nás ubezpečila, že Široký bude s verejnosťou komunikovať, keď na to príde správny čas. Správny čas? Kedy to bude? Kedy inokedy bude TEN správny čas povedať stovkám živnostníkom, ktorých rodiny nemajú peniaze a kvôli Váhostavu dlžia daniarom či na odvodoch, že ho to naozaj mrzí?
Žiaľ, nič viac sme sa nedozvedeli. Začali sme preto trpezlivo vystávať a čakať, kedy dorazí jeho syn, ktorému zveril firmu do rúk a urobil ho predsedom predstavenstva. Nevedeli sme, či naozaj príde, alebo to môžeme “zabaliť”. No za vyše hodinu sa opäť pred budovu postavili dvaja muži v čiernom, ktorý evidentne očakávali (tak ako my) príchod mladého Juraja.
Presne o trinástej sa otvorili na aute dvere a v obkľúčení (zrejme opäť tých istých goríl) vystúpil sám syn oligarchu. Na rozdiel od svojho otca mal po celý čas na tvári slnečné okuliare, a tak pohľad do očí nebol možný. Od otca sa líšil ešte v jednom - pri vstupe do budovy sa musel legitimovať. Preukázať sa, kto to je a navyše prejsť detektorom kovov. To jeho otec nemusel, hoci jeho hovorkyňa tvrdí, že Širokého právnik mal pri vstupe jeho občiansky preukaz a tak “pán Široký legitimáciu mal”. Sranda.
Novinári sa vrhli na “mladého”, ochranka ho chránila. Stál otočený chrbtom ku všetkým, a ticho prehlušovali len otázky: Necíte zodpovednosť? Rozprávali ste sa s otcom? Viete, čo vás čaká na výsluchu?
Jedno majú s otcom spoločné - vedia udržať tajomstvo. A byť ticho. To sa musí uznať.
Napätie sa každou hodinou stupňovalo, sčasti za to mohla aj absurdná situácia, že po niekoľkých hodinách sme nesmeli ísť na toalety. A polícia tam stála, za prepážkou “Informácie”, a sledovala, koľko nás tam po celodennom “záťahu” ostalo.
Juraja Širokého mladšieho vypočúvala polícia rovnaký čas ako jeho otca, ani o minútu dlhšie. Celodenná akcia sa skončila, môžeme ísť domov. Veď aj Širokí odišli. Ktovie, či sa večer stretávajú a hovoria si, čo sa im cez deň prihodilo. Asi hej, veď podľa obchodného registra žije syn s otcom v jednej a tej istej vile na Strmom Vŕšku.
Divadlo sa skončilo. Beckettovo Čakanie na Godota má s kauzou Váhostav naozaj niečo spoločné. Absurdná divadelná hra, nevýrazné prvky, nevýrazný dej, charakter postáv neznámy.