V roku 1992 výška verejných výdavkov vrcholila na 53 % HDP v porovnaní s americkými 39 % HDP. A Kanaďania sa začali pýtať, či je táto explózia štátu udržateľná. Odpoveď znela "nie". Nasledovala dôkladná, nie príliš propagovaná reforma verejných financií. V roku 2008 klesli kanadské verejné výdavky na hodnotu 39% HDP - teda na zhruba rovnakú úroveň, akú v tom istom roku vykázali USA.
Čisté obzory kanadské
"Dlho som mal pocit, že Kanada je menejcenná v porovnaní s USA, pokiaľ ide o ekonomickú slobodu, dane a celkovú úroveň slobôd," píše Dan H., kanadský čitateľ ekonomického blogu MarginalRevolution.com. "Myslím, že teraz sa situácia obrátila a trend zmeny zrýchľuje. Počas piatich rokov bude kanadská sadzba dane z príjmov právnických osôb menej ako polovičná v porovnaní s USA. Nemáme daň z dedičstva a naše dane z dividend a kapitálových príjmov sú nižšie. Náš deficit verejných financií vyjadrený podielom na HDP je menej ako tretinový v porovnaní s Amerikou. Náš bankový systém je zdravý a na obzore nie sú nákladné sanácie. "Toto všetko je pravda. Kanadské bankovníctvo je oveľa zdravšie, pretože vo svojej podstate zodpovedá americkému systému z obdobia pred niekoľkými desiatkami rokov - teda dobe, ako americké úrady začali motivovať banky, aby požičiavali vo veľkom rizikovej klientele. Kanadská banková regulácia je konzervatívnejšia napríklad v maximálnej výške povolenej finančnej páky. Je však zároveň aj liberálnejšia, pokiaľ ide o možnosť rozhodovať o bankovej úverovej politike.
Kanadský daňový systém je menej progresívny ako americký. Kanaďania sa viac spoliehajú na spotrebné dane a daň z obratu. (Kanada, rovnako ako USA, nemá zatiaľ DPH.) Fakt, že hlavný dôraz sa kladie na zdanenie spotreby skôr ako príjmov, má dva dôsledky. Po prvé, hospodárske subjekty sú motivované viac zarábať - známy efekt nižšieho zdanenia. Po druhé, príjmy verejného rozpočtu sú oveľa stabilnejšie v časoch recesie, keďže spotreba kolíše omnoho menej ako príjmy.
Kalifornský beh údolím smrti
Naopak veľké rozpočtové problémy má teraz Kalifornia. Predovšetkým preto, že má extrémne progresívny, socialistický daňový systém. Kalifornský štátny rozpočet závisí na príjmoch veľmi úzkej skupiny bohatých poplatníkov. A čo sa stane, keď sa v dôsledku recesie valná časť podnikov dostane do straty, zisky boháčov poklesnú o desiatky percent, ceny nehnuteľností a kapitálové výnosy sa zmrštia k nule? Príjmy štátneho rozpočtu vyschnú ako údolie smrti v júli."Žil som v meste Concord," píše jeden čitateľ blogu. "Ale dane a vysoké prenájmy ma vyhnali. Manželka a ja sme inžinieri a zarábame ročne 160 tisíc hrubého, ale nemohli sme si dovoliť dom. Teraz žijeme v Texase. Žiadne štátne dane z príjmov." Podobných historiek je veľa: dane a vysoké náklady vyháňajú hospodársky aktívnu, kvalifikovanú a mobilnú populáciu.
Kvalita verejných financií Kalifornie je v súčasnosti porovnateľná s Maďarskom. Progresívnosť systému dane z príjmov je natoľko rizikovým faktorom, že guvernér Schwarzenegger zvolal radu ekonomických odborníkov za účelom návrhu daňovej reformy. Jedným z odporúčaní je zavedenie rovnej pätnásťpercentnej dane z príjmov. Čo na to kalifornská levica?
Keď štatistika zošalie
Napodiv sa nezrealizovali žiadne rozhorčené protesty. Karen Bassová, hovorkyňa kalifornskej štátnej snemovne za Demokratickú stranu, si uvedomuje, že návrh by znamenal zvýšenie daňovej záťaže pre nižšie a stredné príjmové skupiny. Súčasne ale uviedla v rozhovore pre The Wall Street Journal, že má strach zo závislosti na príjmoch štátu asi 144 tisíc poplatníkov, ktorí plnia polovicu štátnej kasy v stave, ktorý má 38 miliónov obyvateľov. "Je to šialená štatistika," zaviedla Bassová.
Nie je isté, či Kalifornia skutočne zavedie rovnú daň, ale po rokoch extrémne progresívneho daňového socializmu už samotné úvahy v tomto smere svedčia o mnohom.
| Pavel Kohout autor, ekonóm, pôsobí v spoločnosti Partners |