Sisa Sklovská trávi množstvo času za volantom svojho auta. Trasu Praha – Bratislava pozná naspamäť, zvláda ju za dve a pol hodiny. Popri tom stihne hlasovú rozcvičku a ak to nejde ináč, je schopná z auta vyskočiť priamo na pódium a spievať. Napriek tomu, že má množstvo práce, vždy si nájde čas na to, aby svojím spevom pomohla deťom s diabetom. Ako? Prostredníctvom benefičného podujatia Show bez cukru, na ktorom je od prvého ročníka hlavným hosťom.
Ako ste sa dostali k akcii Show bez cukru?
Organizátorka akcie je moja spolužiačka zo základnej školy, dnes detská lekárka. Ako 13-ročné sme založili kapelu à la ABBA. Nahovorili sme aj dvoch spolužiakov na gitaru a bicie. Vystúpili sme na deň detí na školskej akadémii asi pred tisíckou divákov a mali sme obrovský úspech. Odpálili sme skladby Money, Money a Tiger a ľudia boli úplne paf. Nielenže nám to perfektne ladilo, ale aj sme vyzerali presne ako ABBA. Ja čiernovlasá, kamarátka blondína, mali sme filtrované kostýmy, ktoré nám ušila moja mama. V Žiline nás potom zastavovali ľudia na ulici a chceli od nás podpisy. Dostali sme dokonca dotáciu z pionierskeho domu, kúpili nám aparatúru a mohli sme tam nacvičovať. Časom sme sa rozrástli o klávesáka a dve vokalistky. Dodnes viem celý repertoár ABBY.
To bolo ešte ďaleko do benefičnej akcie pre diabetikov, nie?
Áno, boli sme len deti. Potom sme šli na gymnázium, ja som stále holdovala umeniu, kamarátka už nie. Po strednej škole sa naše cesty rozišli a ona sa po 20 rokoch aj s manželom zjavila na mojom koncerte. Po toľkých rokoch bolo toho strašne veľa, čo sme si chceli povedať. V ten večer sme skončili tancom na stole a spievali sme na plné hrdlo. Začali sme sa znovu stýkať a keď teraz koncertujem niekde na východe, vždy za mnou prídu. Raz sa ma pýtali, prečo neurobím koncert aj v Spišskej Novej Vsi. Ja na to, že keď koncert, tak s nejakým cieľom. Oni majú dcéru diabetičku, ja otca diabetika, tak vznikla Show bez cukru a onedlho nás čaká tretí ročník.
Vy ste teda dušou celej akcie?
Ja si na koncert každý rok pozývam hostí. Tento rok vystúpim s Cigánskymi diablami a príde Martin Babjak. Zorganizovať prvý ročník nebola sranda, ale ľudia si už na to zvykli a aj vlani sa hneď po koncerte pýtali, kto príde o rok. Teraz sú už všetky miesta vypredané. Okrem koncertu sa ľuďom vždy meria glykémia a na recepcii sa podávajú dia jedlá, aby všetci vedeli, ako sa diabetici stravujú. V prestávke je dražba rôznych vecí, ktoré venujú účinkujúci a výťažok sa použije na prípravu letného tábora pre deti s diabetom.
Podľa čoho sa rozhodujete, na ktorom z benefičných koncertov vystúpite?
Keď ma niekto osloví s benefíciou, chcem, samozrejme, vedieť, komu bude venovaný výťažok, ale padlo by mi ťažko odmietať také veci. Rada pomáham ľuďom, robím to celý život a nielen touto formou. Keď mám čas, vždy prídem zaspievať, je jedno, či je to zamerané na deti, starších ľudí, na medicínske účely, alebo na ochranu zvierat. Keby niekto zmapoval, kde všade som spievala na benefícií, bolo by toho kvantum. Vždy sa nájde účel, na ktorý treba prispieť, stále je tu niekto, komu treba pomôcť.
A čo vaše zdravie? Úprimne povedané, nevyzeráte na to, že často navštevujete lekára.
S mojím zdravím to zďaleka nie je také, ako si ľudia myslia. Nikto by nikdy nepovedal, že môžem mať nejaké ťažkosti. Môj otec má cukrovku, pichá si inzulín. On je celkovo chorľavý typ, ale nikdy to nedával najavo. To mám po ňom. Všetci si jednoducho myslia, že mi nič nie je. Len otec viackrát skonštatoval, že chatrné zdravie som zdedila po ňom. Ako dieťa som bola v jednom kuse v nemocnici. Niekoľkokrát som tam strávila mesiac, alebo dva. Najčastejšie na krčnom oddelení, ale aj inde. Keď sa vedľa mňa ocitol niekto chorý, okamžite som to dostala aj ja. Liečim sa z tohto imunitného problému celý život. V nemocnici mi pred rokmi predpovedali, že už nebudem nikdy spievať. Brala som 7 druhov antibiotík a žiadne nezabrali. Zachránil ma až jeden mladý lekár. Vyslovil jedinú vetu s názvom lieku, ktorý mi podľa neho majú nasadiť a zabralo to. Už na druhý deň mi bolo lepšie.
Takže s tým sa hrozba o nespievaní, našťastie, nenaplnila.
Všetci v nemocnici vedeli, že sa venujem spevu a celý čas odo mňa chceli, aby som niečo zaspievala. Ja som ale mala upchané dutiny a nešlo to. Po nasadení toho posledného lieku sa mi zrazu polepšilo a ja som im na rozlúčku zaspievala. Nikto nečakal, že zo mňa vyjde taký hlas. Po príchode do Bratislavy som dostávala vakcíny na posilnenie imunity a odvtedy som v nemocnici neležala. Ale najviac kamarátov mám medzi lekármi. Imunológovia, krční a nosní, neurológovia kvôli chrbtici, tí sa o mňa priebežne starajú. Už vedia, že keď ochoriem, je to vážne a treba ma zachraňovať.
Ako to riešite, keď máte spievať a ste chorá?
Psychika robí veľa. Keď som chorá, neopustím sa, lebo jednoducho nechcem byť chorá. Neznášam také stavy. Poviem si, že to tak nie je a hotovo. Mala som problémy aj s kolenami a lekári mi prorokovali, že pol roka nebudem chodiť. Za dva týždne som tancovala. Nepripúšťam si zdravotné problémy. Často chodím bez kabáta, som otužilá. Pokojne sa okúpem v potoku vysoko v Jeseníkoch, kde má voda nula stupňov. Na druhej strane mám rada aj teplo. To sú také paradoxy. Ale keď je vedľa mňa niekto chorý, hneď to na mňa skočí.
Spomínate priateľov lekárov. Z vašej branže kamarátov nemáte?
Čo sa týka môjho biznisu, musím otvorene povedať, že s úprimným priateľstvom by to bolo trochu ošemetné. Tá rivalita ľudí, konkurencia, strach z ohrozenia pozície, to nie je dobré. Takže moji najbližší sú z úplne iných profesií. Lekári, stavbári, kuchári. Česť výnimkám z hudobného biznisu, ktorí sú mojimi priateľmi už roky a viem sa na nich spoľahnúť. Ale väčšinou je to mužské pokolenie.
Nebýva vám niekedy ťažko, hoci aj z tej rivality, alebo ohovárania?
Toľko ľudí mi spravilo zle a robí mi zle..., ale nezazlievam im to. Neviem v sebe pestovať zlobu. Bavím sa s nimi úplne normálne. Ak ublížili, jedného dňa sa im to vráti. Nechcem sa takým veciam venovať a vyrábať škandály. Depresie nemávam. Aspoň nie také, aby som sa izolovala. Vždy idem ďalej, nezatváram sa sama. Neznášam ticho, priam ma vyrušuje. Potrebujem počuť aspoň rádio a mať niekoho vedľa seba. Pripúšťam si ľudí veľmi blízko, ale tak mi to ide samo od seba. Nemienim to potláčať, to čo cítim, vždy spravím.
Takže pre vás platí vždy s úsmevom?
Smejem sa od srdca a rada. Moja stará mama bola optimistka, veľa sme sa nasmiali. Všetko nám bolo smiešne, ešte aj to, ako sa ktorá smeje. Smejem sa stále a viem, že keď raz prestanem, bude zle. Nie je to nejaký model, ako ísť životom, to som JA. Ako dieťa som do 4 rokov nerozprávala, nikto nevie prečo. Ale každý večer pred spaním som sa pol hodiny smiala. Stála som v postieľke a od srdca som sa smiala. Potom som si ľahla spať.
Odkiaľ beriete tú povestnú energiu?
Energia je skrátka vo mne. Neriešim, kde sa berie. Jednoducho je tu. Pritom riešim veľa závažných vecí a pre mnohých som bútľavou vŕbou. Často som ľudí psychicky podržala. Vždy sa do riešenia ich problémov vložím, neviem byť iná. Ide to automaticky. Je pravda, že na seba myslím najmenej, ale čo už. Bola by som rada, keby mi to raz, keď budem ja potrebovať pomôcť, bolo opätované.
Kedysi ste túžili byť zverolekárkou. Viete si dnes sama seba predstaviť vo veterinárnej ambulancii?
Áno, viem, lebo zvieratá milujem, ale hudba by mi veľmi chýbala. Bez spievania neviem existovať. Predtým to bol len koníček, prepadla som tomu až neskôr. Môže za to vysoká škola. Mala som výbornú profesorku spevu, tam som si vybudovala vzťah k opere. Vysokou školou sa mi zmenil život. Zrazu som sa ocitla sama medzi toľkými ľuďmi na internáte. Nevedela som, čo ma čaká, musela som sa o seba postarať. Bola to veľká zmena a ďalšia, snáď najväčšia v mojom živote, prišla s mojím odchodom do Prahy. Prišlo to ku mne tak nejako odrazu, vôbec som nerátala s tým, že sa na pár rokov stratím zo Slovenska. Vtedy mi niekto zavolal so slovami „poď, musíš ísť na ten a ten konkurz“. Tak som sa dostala do Prahy a na Slovensku sa o mne veľmi nevedelo. Až po relácii s Milanom Lasicom a Julom Satinským ma ľudia doma zaregistrovali a všetci sa čudovali, kde som bola dovtedy. Pred Prahou som bola sólistka opery a to novinárom nestálo za medializáciu.
Spievate viacero žánrov. Je niečo, na čo by ste sa nedali nahovoriť?
Odjakživa som inklinovala k rôznym hudobným žánrom. Cítila som, že to tak môže byť. Vnímam to ako určité poslanie. Som človek, ktorý v živote nestagnuje. Nikdy nebudem s ničím spokojná, stále skúmam svoj hlas, čo sa s ním dá ešte robiť, ako ho vylepšiť. Študujem nové veci z rôznych žánrov, vymýšľam nové projekty. Aby to neboli len „obyčajné“ koncerty, ale aby to bola tak trocha fúzia rôznych umení. Mám rada čiernu hudbu, latino, energické veci, ale vypočujem si každú muziku. Naposledy som v aute počúvala Kontrafakt. Viem si predstaviť, že by Rytmus rapoval do môjho spevu. Robí svoj fach veľmi dobre.
Vystupujete na toľkých podujatiach, vždy v iných šatách. Je to vaša mánia?
Na šaty sa ma radšej nepýtajte. To nie je ani ženská mánia, to je MOJA mánia. Je to tak odmalička. Mama ma k tomu vychovala, jej hobby bolo šitie. Šila ako profesionálna krajčírka. Ja som si šaty často sama nakreslila a mama ich vyrobila. Učitelia ma za to nemali radi. Hovorili, že je nežiaduce mať každý deň iné oblečenie. Mama to večne počúvala na rodičku. Dodnes sú šaty, topánky a náušnice moja slabosť. Väčšinu šiat mám šitých na mieru. Nakupovanie neznášam, to ma nebaví. Snáď len topánky. Pre mňa je nebezpečné ísť do obchodu s topánkami, lebo nikdy neodídem naprázdno.
Kde skladujete toľko šatstva?
Všetky šaty mám napchané v skriniach. Potrebovala by som obrovskú izbu len na oblečenie a topánky. Niektoré kúsky znovu objavím až po niekoľkých rokoch. Móda sa stále vracia, takže občas vytiahnem niečo spred rokov a tie šaty vyzerajú, akoby som si ich kúpila včera. V skrini mám rôznorodé kúsky od slovenských aj českých módnych návrhárov. Tak, ako som nestála v hudobných žánroch, tak aj v móde. Oblečiem si krátku aj dlhú sukňu, lodičky aj tenisky.
Koľkokrát ste sa už museli prezliecť za jediný večer?
Najviac sa prezliekam 7-krát. Pri programe Faces of Sisa. Je to hudobno-tanečná šou, taký prierez rôznymi žánrami. Každý výstup mám v iných šatách, s iným štýlom hudby prichádza aj iný kostým. Som rada, keď hudba korešponduje s výzorom. Na koncerte prechádzame od modernej opery cez swing, latino, gospel a kostýmom to podporím aj vizuálne. Chcem, aby to bolo pestré a pre divákov zaujímavé po všetkých stránkach.
Spievali ste niekedy na súkromnej akcii?
Áno, zažila som to, ale vždy to bolo cez mojich známych. Ísť spievať na narodeniny niekomu, o kom nič neviem, by nebolo ktoviečo. Prvýkrát som sa na to dala nahovoriť jednému človeku, ktorý robil veľmi veľkú narodeninovú party. Oslovili ma s tým známi, že majú kamaráta, ktorý by veľmi chcel, aby som mu na oslave zaspievala. Ale vraj už popredu skonštatoval, že „tá by určite neprišla“. Ja som nakoniec prišla, pretože ma o to požiadali známi a moje vystúpenie mu venovali ako darček. Oslávenca som predtým nepoznala, videla som ho prvý raz v živote až na jeho oslave, ale odvtedy sme kamaráti.
Oslovili vás niekedy mladší kolegovia, aby ste im pomohli so spevom?
Veľa ľudí ma oslovilo, či by som ich mohla učiť spievať. Veľmi rada by som to spravila, ale nemôžem to nikomu sľúbiť, lebo som stále na cestách. Veľmi by ma to bavilo, už som robila prednášky na škole spevákom v Čechách aj tu v Bratislave, moja profesorka herectva ma o to požiadala. Bola to milá skúsenosť, bavili sme sa o rôznych žánroch, spievali sme. Rada by som to, čo viem, odovzdala ďalej. Vôbec sa tomu nebránim. Myslím, že spev nemôže učiť teoretik. Najlepšie to podá človek, ktorý zažil svoju vlastnú prax, ktorý vie, čo je to stáť na javisku.
Po kom ste vlastne zdedili hlas?
Po nikom. V našej rodine nie je nikto, s kým by sa to dalo spájať. Nikto to nechápe. Jednak hlas a jednak môj výzor. Na nikoho z rodiny sa totiž nepodobám. Mám nevlastného brata, ale nemáme vôbec žiadne vizuálne ani povahové zhody. Vraj sa tak trochu podobám na mamu, na otca skôr povahou. On má modré oči, svetlé vlasy, niečo celkom iné ako ja.
Kedy ste vyšli prvý raz na pódium?
Mala som 4 či 5 rokov. Mama so mnou bola na koncerte v Piešťanoch, páčilo sa mi, ako hral orchester. Všetci v hľadisku sedeli, ja som zrazu vyskočila, vybehla som na pódium a začala tancovať. Robila som tam rôzne baletné kreácie, mama ma hneď potom dala na balet. Všetci tlieskali, mala som standing ovation už ako 4-ročná. Hudba ma vždy fascinovala, už ako dieťa. So mnou nikdy nebola starosť. Celý deň som počúvala rádio, preto dodnes neznášam ticho. Neotravovala som, nikto sa mi nemusel venovať. Spievala som a tancovala. Dnes je to moja profesia a ja mám nesmiernu radosť z toho, že keď spievam, rozdávam ľuďom radosť. Tak to reprodukujú, že je to príval energie. Teším sa, keď sa bavia, tancujú, keď vidím, že sú spokojní. To je pre mňa najväčšia odmena.
(jk)
foto: Ivona Orešková
Zverejnené v časopise Diabetik 4/2008