Ane (33) z Mexika v 16. rokoch diagnostikovali rakovinu v pravom kolene. Prešla chemoterapiou, operáciou, o amputácii nepadlo ani slovo. Veci sa však časom skomplikovali a Ane sa po prebudení z narkózy zrútil celý svet. Vnemy jej dávali signál, že končatina je na svojom mieste, ale akonáhle sa ju pokúsila nahmatať, bolo tam len prázdno.
Nádor v kolene
Keď mi pred 8 rokmi amputovali nohu, vôbec som si nepredstavovala, že by som ešte niekedy mohla byť vyrovnaným človekom schopným podeliť sa o svoj životný príbeh. V 16. rokoch mi lekári zistili v pravom kolennom kĺbe zhubný nádor. Pre mňa, vtedy ešte teenegerku to bolo veľmi ťažké obdobie, pretože som musela chodiť na chemoterapiu a hrozilo mi nebezpečenstvo straty mobility. Pre záchranu nohy som však robila všetko možné. Vyhľadala som ortopédov, až som sa nakoniec dostala k špecialistovi, ktorý mi ponúkol riešenie. Vymeniť kolenný kĺb a nahradiť ho implantátom. Vyzeralo to úspešne až dovtedy, kým sa neobjavila krvná zrazenina. Môj stav sa zhoršoval a v nemocnici som namiesto jedného týždňa strávila tri.
„Trpké ovocie“
Situácia sa behom pobytu v nemocnici neustále zhoršovala. Kvôli infekcii som musela absolvovať ďalšiu operáciu. Uistenie lekára, že urobí všetko preto, aby mi nohu zachránil, nepomohlo. Zistenie, že som prišla o nohu, bolo najhorším zážitkom v mojom živote. Bola som vo veľmi zlom psychickom stave, smutná a zdrvená. V hlave mi vírili predstavy o tom, že zvyšok života strávim na invalidnom vozíku, že už nebudem viesť normálny život, nebudem nosiť krátke sukne, nenájdem si priateľa, nebudem tancovať...
Nevyhovujúca protéza
Stretnutie so svetom technickej protetiky bolo pre mňa zdrvujúce. Ničomu som nerozumela, o nič som nemala záujem. Protéza mi nevyhovovala, pretože pahýľové lôžko bolo nepohodlné, veľké, pri sedení ma stále tlačilo. Musela som vymeniť všetky svoje šaty, pretože lôžko bolo objemné. Nezmestila som sa do žiadnych nohavíc. Nikto ma neučil, ako mám protézu ovládať, nemala som šancu pracovať s fyzioterapeutom. Preferovala som preto barle a protézu som nepoužívala vôbec. Situácia sa zmenila po dvoch rokoch, keď môj otec počul v rádiu reportáž o mexickom protetikovi Marlovi Ortizovi. Zavolal mu a Marlo mi ponúkol spoluprácu, pretože v tej dobe vyvíjal typ pahýľového lôžka, ktoré mám teraz.
Nový prístup k životu
V Guadalajare, vzdialenom 600 km od Mexica City, som s Marlom strávila týždeň. Pamätám si najmä to, aký bol pri zhotovovaní protézy trpezlivý. Učil ma, ako ju používať, ako ohýbať koleno, ako ju maximálne použiť. Naučil ma s protézou nielen chodiť, ale aj behať. Uvedomila som si, že sa môžem venovať veciam, o ktorých som si myslela, že už vôbec nepôjdu. Život sa mi výrazne zmenil. Ľudia, ktorí o novej protéze nevedeli, spozorovali na mne pozitívnu zmenu. Hovorili mi: „Ty vyzeráš nejako inak, máš dobrú náladu...“ Pripisujem to tomu, že keď je lôžko komfortné, v tvári sa mi nezračí úzkosť, obava a nepohodlie. Okrem toho mi narástlo sebavedomie a mohla som používať štandardné oblečenie. Nič nebolo vidieť, pretože lôžko sa dá dobre zamaskovať. Nemala som pocit, že sedím polovicou zadku na niečom tvrdom, ako žene sa mi páčilo, že môj zadok mal prirodzený vzhľad a ja som si nepripadala škaredá.
Štúdium v Španielsku
Rozhodla som sa naplno vrátiť do života. Študovala som žurnalistiku, ktorú som ukončila v roku 2004. V rámci štúdia som dostala možnosť medzinárodnej študentskej výmeny a jeden rok som strávila sama v Barcelone. Tam som si uvedomila, že som schopná žiť samostatný život, bez závislosti od okolia. Keď som sa však vrátila do Mexica, vyhľadala som pomoc psychológa, pretože som nebola s protézou vnútorne vyrovnaná. Pre človeka po amputácii je dôležité sa o tieto pocity podeliť.
Maximálna náhrada
Keď som už v Mexicu pracovala ako novinárka, zúčastnila som sa týždenného kurzu, kde som stretla Jamieho Gillespiea s podobným osudom, aký stihol mňa. Na ten týždeň veľmi rada spomínam. V tretí deň pobytu, keď si Jamie kľakol, som si prvýkrát všimla, že má protézu. Bola to pre mňa obrovská inšpirácia, pretože som si uvedomila, že aj človek s protézou môže žiť plnohodnotný život a nemusí to byť príliš viditeľné. Bola som rada, že sa o mňa stará protetik, ktorý má rovnakú skúsenosť. Okamžite som k nemu pocítila obrovskú dôveru, pretože som vedela, že pocity, ktoré mu opisujem, musí dôverne poznať. Druhou pozitívnou zmenou bolo, že k pohodlnému lôžku som získala chodidlo, na ktorom si môžem sama meniť výšku podľa používaných topánok, takže môžem nosiť aj spoločenskú obuv. V tej dobe som tiež začala používať silikónový návlek, hovorím tomu ponožka, ktorú si navliekam na pahýľ. Vymenili mi aj typ kolenného kĺbu. Nie je ťažký a v porovnaní so starým má ešte väčší rozsah ako zdravá noha. S protézou môžem robiť veľa vecí, môžem si kľaknúť a sedieť s prekríženými nohami ako zdravý človek. Táto protéza pre mňa nepredstavuje obmedzenie. Po rokoch som si pripadala ako gymnastka.
Osobné poslanie
Koncom roka 2004 som dostala ponuku, aby som sa ako modelový pacient zúčastnila na svetovom kongrese a na svetovej výstave medzinárodnej spoločnosti protetikov v Hongkongu. Bolo to veľmi zaujímavé, pretože som sa stretla s ďalšími užívateľmi protéz a s protetikmi, vymieňali sme si skúsenosti, pochopili sme viac, o čom protetika je. Rada spomínam na večery, ktoré sme pretancovali. Opustiť prácu a byť spolutvorcom programu stehennej protetiky, ktorý prebieha po celom svete, považujem za najšťastnejšiu voľbu. Môžem tak ovplyvniť životné osudy ďalších užívateľov protéz a pokiaľ aj táto akcia pomôže, budem veľmi rada. Beriem to ako osobné poslanie. Súčasťou projektu je aj predstavenie najvyššieho riešenia estetického vzhľadu protézy – kozmetický návlek. Od začiatku som si myslela, že vzhľad pre mňa nie je dôležitý, ale keď som sa stretla so silikónovým návlekom, zistila som, že je to veľmi príjemné a motivujúce.
Plná očakávaní
Vďaka tomu, že som mohla začať žiť aktívny život, som stretla priateľa, ktorého som si zobrala za manžela. Chcela by som naďalej pomáhať ľuďom s protézami a poskytnúť im podporu, ktorú som ja od začiatku nemala.
Radí protetik Jamie Gillespie z Islandu
Môže mať diabetik po amputácii končatiny akýkoľvek typ protézy?
Pre diabetických pacientov je dôležité, aby bolo zaťaženie pahýľa čo najviac rovnomerné. Nová konštrukcia lôžka využíva prenos záťaže cez celú jeho plochu a naviac medzi pokožkou pahýľa a nosnou časťou lôžka využíva silikónový návlek. Štandardné klasické protézy pokožku veľmi zaťažujú a to je pre diabetikov nebezpečné. Moderné lôžka, ktoré sú k pahýľu maximálne šetrné a znižujú maximálne tlaky, sú práve pre diabetikov vhodné.
Ako by sa mal podľa vás diabetik starať o zdravú nohu?
Diabetici sa vždy po amputácii sústredia najmä na amputovanú končatinu, ale mali by venovať pozornosť aj tej druhej. Tým, že majú napríklad zníženú citlivosť, musia si pravidelne monitorovať stav pokožky. Dôležitý je správny životný štýl, mali by dodržiavať životosprávu a veľký význam má multidisciplinárny prístup. To znamená, aby sa o pacienta v tímovej spolupráci staralo viac zdravotníckych profesií - nielen protetik, ale aj ošetrujúci lekár a fyzioterapeut, ktorý dohliada na správnu voľbu cvičenia a pod.
(ivk)