Aké boli začiatky s diabetom?
Diabetes mám od roku 1962. Dlhšiu dobu som sa cítil unavený, vyčerpaný, takmer som nevládal chodiť. Všeobecný lekár povedal, že sa mi nechce chodiť do školy, že sa chcem ulievať a nič iné. Nikomu nezišlo na um, že by mohlo ísť o také ochorenie ako je cukrovka. Keď som sa po 2 mesiacoch už takmer zrútil, pil som kvantá vody a takmer omdlieval, v kritickom stave ma sanitka odviezla do nemocnice. Moja glykémia sa pohybovala už okolo 40 mmol/l. Bol som takmer na druhom svete. Keď som sa prebral na lôžku, povedali mi, že mám cukrovku. V tom čase som si neuvedomil, čo všetko liečba obnáša, bolo to pre mňa nové.
Ako vás liečili?
Začal som si pichať inzulín, ale každý deň sme vyvárali striekačky, pichanie bolo bolestivé aj prácne. Ihla bola taká hrubá, že
som ňou nevedel prepichnúť kožu. Von som ju vytiahol vždy s kusom tkaniva, lebo ihla sa po ochladení ohla. Pred vyváraním
som ju vždy vyrovnával kliešťami. Mame tiekli slzy kade chodila, tak som ju upokojoval, že si s cukrovkou nejako poradím.
Začal som zháňať literatúru, aj keď v tých časoch to bolo náročné, ale jeden pán v rodnej obci si pichal inzulín a povedal mi
o liečbe a stravovaní viac. Vtedy sa odporúčali len jednostranné diéty.
Čo ste vnímali pri liečbe ako najťažšie?
Najväčším problémom bolo docieliť hladinu glykémie, aby bola blízko normálnu. Vtedy boli iné inzulíny ako dnes, aplikovali
sa 1 - 2-krát denne, nebol intenzifikovaný režim. Prežil som aj niekoľko hypoglykémií. Vnímal som ich ako bariéru pre dobrú
kompenzáciu. Glykémia sa nedala odmerať doma, len v nemocnici. Výsledok som sa dozvedel až o 2 hodiny, keď už bolo po hypoglykémii. Čím ďalej tým bola liečba lepšia, inzulíny dokonalejšie, čistené, a ja som postupne prešiel na intenzifikovanú
liečbu.
Ako sa liečite teraz?
Keď som sa dozvedel, že existuje inzulínová pumpa, zaujalo ma to a už 12 rokov ju používam. Bazálna dávka sa dá nastaviť
tak, že takmer kopíruje funkciu zdravého pankreasu. Táto liečba mi umožnila eliminovať hypoglykémie a nie som odkázaný na niekoho pomoc. Pred 20 rokmi sa manželka bála zaspať, lebo po polnoci sa u mňa ohlásila hypoglykémia. Hypoglykémia likviduje mozgové bunky a všetky sa nemusia zregenerovať, preto jej treba predchádzať ako sa dá. Zažije ju každý diabetik, ktorý je na inzulíne. Ja nosievam vždy niečo sladké poruke, aby ma hypoglykémia neprekvapila.
Vyštudovali ste edukáciu pre ľudí s diabetom. Prečo je podľa vás dôležité vzdelávať ďalších pacientov?
Diabetikov neustále pribúda, takže je nutné odovzdávať informácie. Od nás, ktorí s touto chorobou žijeme niekoľko desaťročí, si môžu zobrať dobrý príklad. Vidia, že som stále mobilný, aktívny, že som sa o seba nestaral nadarmo, a že je možné komplikácie diabetu aspoň oddialiť. Oplatí sa pre to urobiť všetko. Najväčší problém je presvedčiť ľudí s diabetom, že musia niečo aktívne urobiť sami, aby boli dobre kompenzovaní. Ale len tak sa naučia pomôcť si 24 hodín denne.