Charles de Gaulle sa narodil 22. novembra 1890 v Lille v rodine profesora filozofie. Už od detstva bol milovníkom historických kníh a ako malý chlapec mal jasno v tom, že raz bude slúžiť Francúzsku. Strednú školu absolvoval v Paríži a neskôr ho prijali na vojenskú akadémiu v Saint-Cyre. Promoval v roku 1912 a pripojil sa k pechote. Ako mladý vojak bol v prvej svetovej vojne a bojoval v známej bitke pri Verdune. Tam ho v marci 1916 ťažko zranili a uvrhli do zajatia, odkiaľ sa niekoľkokrát pokúsil utiecť, no bez úspechu. V zajatí sa začal učiť nemčinu, dokonca napísal knižku „La disorde chez l`ennemi“. Po skončení vojny bol podobne ako ostatní vojaci prepustený, ale zostal v armáde.
Začiatky v armáde V rokoch 1920–1921 pôsobil v Poľsku ako člen francúzskej misie počas vojny so sovietskym Ruskom, kde ho poľská armáda prijala za inštruktora. Počas misie písal a vydával množstvo článkov o reorganizácii armády, konkrétne sa zaoberal dôležitosťou použitia tankov a poukazoval na nedostatok zákopov. Neskôr pôsobil v Saint-Cyre ako učiteľ vojenských dejín a stal sa generálnym sekretárom národnej obrany. V tom čase viedol neustále spory a diskusie s francúzskym vedením o hľadaní úspešnej stratégie proti čoraz mocnejšiemu Hitlerovi.
Prinútil Nemcov na ústup
V čase vypuknutia 2. svetovej vojny mal hodnosť plukovníka. Bol jedným z mála politikov, ktorí bojovali proti kapitulácii Francúzska a stal sa prvým a jediným francúzskym veliteľom, ktorý prinútil Nemcov ustúpiť počas ich invázie do Francúzska. Po zvolení Winstona Churchilla za premiéra britskej vlády odišiel do Londýna a presadzoval spojenectvo s Veľkou Britániou proti Nemecku a priamo z Londýna neskôr viedol „Slobodné francúzske hnutie“. V septembri 1944 sa stal prezidentom dočasnej francúzskej vlády, avšak z tohto postu zakrátko odstúpil. De Gaulle ako politik nesúhlasil s návrhom ústavy pre štvrtú republiku, nepáčili sa mu rozbroje medzi politickými stranami a myslel si, že sa do rúk parlamentu sústredila priveľká moc.
Dočasný odchod z politiky
Svoje politické ambície a ďalšie smerovanie prejavil Charles de Gaulle vytvorením Francúzskeho ľudového zhromaždenia (Rassemblement du Peuple Français, alebo RPF), ale po počiatočnom úspechu hnutie stratilo dych. V roku 1953 odstúpil z vysokej politiky a odišiel do Colombey-les-deux-Églises, kde spísal svoje memoáre a spomienky z vojny. Tie vydal pod názvom Mémoires de guerre. Aj napriek odchodu z politiky sledoval Charles dianie v tejto oblasti a zostával v neustálom kontakte so svojimi bývalými kolegami.
Prezidentské kreslo
Povojnová nestabilita Francúzska bola podmienená najmä koloniálnymi bojmi, neúspechom v Indočíne a neschopnosťou vyriešiť alžírsku otázku. V roku 1958 prisľúbila francúzska vláda Alžírsku väčšiu autonómiu, a to vyvolalo vo Francúzsku vládnu krízu, ktorá de Gaullovi otvorila cestu. Už v júni sa de Gaulle stal premiérom a v septembrovom referende až 79% voličov hlasovalo za novú ústavu a vytvorenie piatej republiky. Koncom roka bol Charles de Gaulle zvolený za prezidenta Francúzskej republiky. O ekonomickú stabilizáciu a revitalizáciu krajiny sa snažil tým, že zaviedol nový francúzsky frank a odmietal spoluprácu so Spojenými štátmi a Sovietskym zväzom, pričom chcel dosiahnuť nezávislosť Francúzska s jeho vlastnými nukleárnymi zbraňami. Ako jeden z popredných politikov začal budovať základy Európskeho hospodárskeho spoločenstva. Po podpísaní Evianských dohôd sa musel zmieriť s nezávislosťou Alžírska, ktorá bola nezvratná.
Dobrovoľná abdikácia
V roku 1963 podpísal spolu s Konrádom Adenauerom Nemecko-francúzsku zmluvu o priateľstve, ktorá mala aspoň formálne ukončiť dlhoročné napätie medzi dvoma európskymi štátmi. O tri roky neskôr bol znovu zvolený za prezidenta. Napriek značnej politickej stabilite vypukli v máji 1968 vo Francúzsku demonštrácie a štrajky, ktoré oslabili prezidentovo pôsobenie. De Gaulle sa napokon rozhodol prijať niektoré reformy, ktoré demonštranti žiadali a voľby v júni 1968 jemu a jeho prívržencom priniesli obrovský úspech. Napriek všetkému však 28. apríla 1969 po oznámení výsledkov referenda (boli odmietnuté zmeny o transformácii Senátu) obľúbený francúzsky prezident abdikoval a odišiel znovu do Colombey-les-deux-Églises, kde sa liečil na niekoľko ochorení, medzi ktorými figuroval aj diabetes. V spomínanom mieste v roku 1970 aj zomrel. Bol medzi francúzskym ľudom tak obľúbený, že ho v roku 2005 zvolili za najväčšiu osobnosť Francúzska.
(kk)
foto: internet